Pamätáte sa na ten pocit, keď ste boli potrestaní? Pocit hanby, poníženia a hnevu často krát cítite ešte aj teraz – v dospelosti. Trest bol súčasťou života. Naši rodičia ho používali spolu s odmenou zväčša ako jediný výchovný nástroj. Ale ruku na srdce – viedlo trestanie k náprave? Viedlo k zmene a k zodpovednosti za prečiny?

Jednou z najťažších úloh rodičovstva je dokázať previesť dieťa zo závislosti na rodičovi k samostatnému a zodpovednému konaniu. K základnému pocitu: „Môj život je moja starosť!“ Správne rodičovstvo by sa malo snažiť vychovať zodpovedného jedinca. Jedinca, ktorý vie v živote správne vyhodnocovať situácie, správne zvoliť riešenie a prebrať zodpovednosť za výsledok, nech je akýkoľvek.

Keď sa však pozrieme okolo seba aký výsledok pozorujeme? Uveďme si jeden úplne bežný príklad. Koľkokrát sa nám pohľad na detskom ihrisku zastaví na takejto scénke?

Šťastné dieťa dobehne k mame s rozjedeným kvapkajúcim melónom a povie:“ Mami už si neprosím, tu máš, musím bežať, začíname schovávačku a nenašiel som kôš. Neviem, čo s tým… „

Deti prirodzene nemajú záujem stať sa zodpovednými. Keď musia na seba vziať bremeno svojho života, snažia sa vzoprieť. Nedokážu sa ovládať, musia sa to učiť. Preto sa s radosťou obracajú na rodičov a iných ľudí ochotných starať sa o ich záležitosti. Posúvajú im svoje nedokončené úlohy či pokazené prípady…

Možno si spomínate zo školy na spolužiakov, najmä v nižších ročníkoch, ktorí sa radi nechali obslúžiť starostlivými dievčatami. Tieto pre milého spolužiaka dokázali pripraviť lavicu na hodinu, spratať učebnice, upratať peračník,…

Aj rodičia sa často domnievajú, že milovať deti, znamená prevziať za nich zodpovednosť, ktorú by spokojne mohli niesť oni sami. Prevziať zodpovednosť za deti potláča a udupáva ich schopnosť popasovať sa s vlastnými životnými problémami. Preto milujúci rodič je ten, ktorý určuje hranice, aby dieťaťu umožnil spoznať za čo je alebo nie je zodpovedné. Hranice umožňujú chrániť dieťa pred zlými vecami. Keď napríklad poviete „nie“ osobe, ktorá sa vás snaží ovládať, stanovíte tak hranice medzi ňou a sebou. Prežívanie hraníc rozširuje schopnosť dieťaťa stať sa čestným a zodpovedným človekom. Hranice a zodpovednosť nie je možné od seba oddeliť.

A tu sa postupne dostávame k dnešnému zamysleniu. Tresty ako jedna z ciest, ktorou sa mnoho rodičov pustí do budovania zodpovednosti dieťaťa. Je to však účinný spôsob? Kam sa v skutočnosti s trestami dostaneme?

Aké motívy nás vedú ku trestaniu detí ?

Na počiatku všetkého stojí naša ušľachtilá túžba naučiť dieťa morálke, hodnotám, spoločenskému poriadku…..teda už spomínanej zodpovednosti.

Prirodzene, bez rozmýšľania, v kritických momentoch z nás vychádza reakcia, ktorú sme si zažili na vlastnej koži. A tak často hovoríme  vety: „Ak hneď neprídeš dostaneš po zadku“… alebo… „ Za trest dnes ideš do postele bez rozprávky“… „Keď nezješ obed, nedostaneš lízanku.“

Čo v sebe tieto reakcie vlastne skrývajú?

  • Uvoľnenie frustrácie rodiča z dopadov konania dieťaťa (pocit hanby na verejnosti, nezvládnutie výchovy)
  • Naliehavosť a netrpezlivosť naučiť deti morálnym a spoločenským pravidlám života
  • Manifestáciu moci rodiča mentálnu (som skúsenejší) aj fyzickú (som mocnejší)

Čo tresty spôsobujú?

  1. Podmieňujú lásku
  2. Zhoršujú vzťahy
  3. Ochabujú sebadôveru 
  • Aj keď sa dieťa cíti milované stáva sa mu, že keď spraví niečo nesprávne, bojí sa, že keď to povie rodičom, stane sa niečo veľmi nepríjemné. Príde trest. Avšak viac ako trestu sa vlastne vo svojom vnútri bojí toho, že ho nebudú mať radi. Má pocit, že je hodné lásky len vtedy, ak je poslušné. Trest teda lásku robí podmienečnou. To je stav, ktorý je z hľadiska celkového vývoja dieťaťa veľmi nebezpečný. Ak sa totiž dieťa necíti v rodine prijaté aj so svojimi chybami, začne bojovať o svoje miesto akýmikoľvek prostriedkami. Aj nevhodným správaním. Keďže chápe, že chyby spôsobujú odmietnutie začína ich zakrývať a klamať.
  • V rodinách, kde sa trest stáva pravidelnou súčasťou výchovy dochádza postupne k zmene vzťahu medzi dieťaťom a rodičom. My dospelí si možno ani neuvedomujeme, že trestami používame moc a silu na usmernenie až donútenie dieťaťa k tomu, čo považujeme za správne. Moc a ovládanie prináša do vzťahu nepochopenie, sklamanie, krivdu, bezmoc až zúfalstvo. Postupne vytláča zo vzťahu vzájomnú dôveru, čo vedie k narúšaniu až rozpadu vzťahu. Možno sa tieto uzávery zdajú príliš dramatické, ale žiaľ, overenie existencie a kvality vzťahu medzi rodičom a dieťaťom často prichádza až vtedy, keď je už silno naštrbený, v puberte. Ak sme zvyknutí používať moc v tomto období už dieťa len tak ľahko k niečomu nedonútime. Má veľa spôsobov, aby sa vyhlo tomu, čo od neho chceme. Potrebujeme jeho ochotu a vôľu k tomu, aby nám uverilo a riadilo sa našimi odporúčaniami, dodržiavalo nami určené hranice. A ochota je prítomná vtedy ak existuje vzájomná dôvera a teda pevný vzťah.
  • Trestanie detí za ich neúspechy vedie ku ochabovaniu sebadôvery dieťaťa. Je treba si uvedomiť že život detí, najmä keď sú menšie, je vlastne častokrát spojený s pokusmi a experimentovaním o tom, ako svet naokolo funguje. Malé dieťa zistí koľko kociek unesie, až keď si naberie príliš plnú škatuľu, a po dvoch krokoch s ňou spadne, lebo nevládze. Všetko sa rozletí po upratanej obývačke a ono si riadne buchne koleno o kocky, na ktoré spadlo. V prípade, že naňho vyletíme s tým, že zasa robí len veci, ktorými si ubližuje a robí neporiadok a pošleme ho do kúta, poslúžime mu k potvrdeniu zlyhania, pocitu neschopnosti a nešikovnosti. Ak však chápeme jeho snahu zistiť koľko vládze, prijímame jeho neúspech ako súčasť učenia. Potom môžeme spokojne zareagovať tak, že skontrolujeme či je v poriadku a posmelíme ho v úsilí preniesť kocky kam potrebuje.

Trestom upierame dieťaťu právo na neúspechy, z ktorých sa najlepšie učí. Úspešní ľudia nie sú predsa tí, ktorí neurobili nikdy chybu, ale tí, ktorí sa nezľaknú, opäť sa postavia a idú ďalej. A k tomu, aby to dokázali spraviť potrebujú práve pevnú sebadôveru. Človek s malou sebadôverou je veľmi neistý a tým sa ľahko dostáva na cestu ubližovania sebe i druhým.

 Čomu tresty učia?

  1. Utvrdeniu vlastných presvedčení.

Častokrát je trest len okamžitým ventilom emócií, ktoré prečin v rodičovi vyvolal. Teda v konečnom dôsledku ani nerieši podstatu prečinu, ale len dopady problému, ktoré rodič zakúsi. Keď sa dieťa pri stole zabáva a prevráti pohár s malinovkou, ktorý sa rozleje na obrus aj dlážku, čo sa zvyčajne stane? Rodič sa na dieťa oborí výčitkami, obvineniami a prípadne to zavŕši bitkou či poslaním do kúta.

 „Spravodlivosť“ trestu sa tak stáva diskutabilná, keďže odráža len negatívnu silu reakcie rodiča. Trest v dieťati vyvoláva negatívne emócie voči rodičovi a nevedie k uvedomeniu si podstaty problému. Preto sa dieťa v podobných situáciách v budúcnosti bude správať naďalej podľa vlastných presvedčení.

To, čo sa dieťa učí je: Vyžadovaný poriadok platí len v prítomnosti trestajúceho. Inak povedané „ Čo oko nevidí, to srdce nebolí.

  1. Kalkulácii.

Zabávam sa a znesiem trest, pretože mi stojí za tú zábavu. Koľkokrát sme deťom hovorili, aby napríklad neskákali po posteliach. Na chvíľku prestanú a po premiestnení sa do inej izby, aby sme ich nevideli, veselo pokračujú ďalej. Ani bitka ich nezastaví v tom, aby inokedy skákanie opakovali.

Táto logika poukazuje na to, že trest nenesie nijakú logickú súvislosť s prečinom, a preto je vlastne neúčinný. Bitka nehovorí nič o možnosti zničenia postelí. Tým, že deti nerozumejú nesprávnosti konania, majú tendenciu opakovať ho.

Dieťa si odnáša poučenie: Vykonaním trestu si zábavu zaplatím.

  1. Mocenskému ovládaniu.

Situácia bežná v mnohých rodinách. Deti sa hrajú v detskej izbe, veselo sa zabávajú a šantia. Časom sa zvuky menia skôr na bojové pokriky a vášnivé zápolenie. To vás zdvihne zo stoličky, lebo viete ako to zväčša dopadá. Idete do izby a napomeniete deti, aby prestali s touto hrou a našli si radšej niečo kľudnejšie. „Čo takto lego?“ navrhnete. Deti poslúchnu a chvíľu im to vydrží, ale nakoniec aj lego poslúži k pokračovaniu predošlého zápolenia. A už kocky lietajú. Jedna trafí mladšieho súrodenca do hlavy a ten začne kričať o život. Príde mama nakričí na vinníka a keď uvidí hrču na čele obete priloží vinníkovi na zadok. Situácia sa skľudní, vinník sa musí ospravedlniť a každý sa začne hrať s niečím iným. Mama odíde z izby a vtedy nastane zúčtovanie. Vinník dobre naloží obeti a ešte ju varuje, nech len skúsi ísť žalovať, že potom to bude ešte horšie. Kde sa berie toľký hnev a túžba po odplate? Ako to, že tu niet stopy po ľútosti k tomu, čo sa stalo? Odpoveď je vlastne skrytá v tajomstve účinku trestu.

Trest ako sme už vyššie spomenuli je vlastne nástrojom moci , sily a ovládania. Ak dieťa na sebe zakúša jeho účinky, prirodzená reakcia je: aha tak takto sa to rieši. Na vyššie uvedenom príklade je toho obrazom nakladačka súrodencovi, ktorá si podľa vinníkovej spravodlivosti bitku tiež zaslúži. Veď rovnako obaja hádzali kockami, vzájomne do seba triafali, obaja obdržali zopár zásahov. Len vinník tak nereval a mal smolu, že jeho zásah bol na obeti príliš viditeľný. A tak použil silu, aby zjednal spravodlivosť. Presne  podľa modelu mamy, násilím. Násilie, ktoré som dostal podávam ďalej.

Aká je perspektíva správania do budúcnosti pre dieťa s takýmto postojom? Správanie bude stále rovnaké, teda bojovné, agresívne….nemení sa.

Celá logika trestu vedie k uzáveru: Svoje miesto si tu udržím len ak si ho vybojujem. Ide o to Kto z Koho!

  1. Strachu z pochybenia.

Zazvoní telefón, dieťa ho zodvihne a povie tomu, kto s vami potrebuje hovoriť, že ste práve odišli na stretnutie. Keď vás nájde v kúpeľni ešte sa upravovať rozplače sa, že klamalo.

Iným príkladom strachu z chýb je škola. Počas istého odborného prieskumu sa pýtali mladších žiakov, prečo sú pri diskusiách takí pasívni? Očakávali, že povedia niečo ako : „lebo neviem odpoveď“,  alebo „hanbím sa hovoriť otvorene svoje názory“. Pravdou však je, že väčšina povedala, že sa bojí nesprávnej odpovede.

Čím to je, že sa deti už v malom veku boja robiť chyby? Vieme si spomenúť, čo sme počúvali v detstve o chybách od dospelých? „Keď niečo robíš daj si hlavne pozor, aby si sa nepomýlil. Chyby poukazujú na tvoju lajdáckosť a hlúposť. Nenechaj sa nikým prichytiť pri chybe. Ak nejakú spravíš, zakamufluj to!“

Keď však zakrývame svoje chyby, nemôžeme sa z nich nič naučiť. Cítime sa izolovaní a neschopní ich napraviť. Ak žijeme spôsobom, ktorým sa snažíme vyhnúť každej chybe, stávame sa ustráchanými a úzkostlivými. To limituje učenie a vedie ku nízkej sebaúcte, sebavedomiu.

Preto trestaním detí za chyby  ich vedieme  k uzáveru:  Nie je dobré riskovať, treba sa držať istoty. Ak sa nejaká chyba pritrafí, treba ju rýchlo zamaskovať.

Keď sa pozrieme na všetky fakty, ktoré sme si tu o trestoch, ich príčinách a dôsledkoch uviedli, asi je nám každému nadmieru jasné, že  nášmu dieťaťu na úžitok nebudú. Avšak právom sa tu natíska myšlienka: „Ale predsa ich nenechám robiť čo chcú!“ Tak ako potom určiť hranice a prenechať zodpovednosť? Odpoveď sme si už dali v článku, kde sme hovorili o logických dôsledkoch.

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: