Hranice a sloboda sú v súčasnosti jednou z najdiskutovanejších tém pri výchove detí. Prečo sú tak pálčivé? Čo nás tu vlastne trápi? O čo ide?

V jadre ide o snahu stanoviť hranice tak, aby sa dieťa necítilo príliš obmedzované, či  nepociťovalo, že sa s ním zle zaobchádza. Na druhej strane však rodičia cítia potrebu ukázať dieťaťu, ako to na svete chodí, aké obmedzenia prináša každodenný život.

Alebo inými slovami sa to dá zhrnúť: Ako nebyť autoritárskym rodičom alebo naopak liberálnym lokajom našich detí!

Tento článok má snahu nahliadnuť na problém z viacerých strán. Pokúsi sa ponúknuť, či odhaliť možné odpovede na pochybnosti okolo nastolených otázok.

Hranice ako prirodzená súčasť života

Jednou zo základných skutočností, ktoré si my ako rodičia potrebujeme uvedomiť je, že hranice sú prirodzenou súčasťou každého živého bytia. Platí to pre každého jedinca, aj napriek tomu, že často pociťujeme pri výchove neistotu nastavovania hraníc. Aj tie najjednoduchšie organizmy majú na povrchu jemnú blanu, pomocou ktorej rozhodujú o tom, čo do tela prijmú alebo naopak zo svojho vnútra vylúčia . Táto blana – hranica im umožňuje žiť. Je to teda podmienka a nevyhnutnosť existencie bytia. Práve toto poznanie, že život sám obsahuje rôznorodé hranice, nám rodičom môže slúžiť na pomoc pre pokojné ale pevné a nedirektívne určovanie hraníc v živote našich detí. Pritom je však potrebné si uvedomiť, že okrem biologickej membrány- kože nášho tela, existujú ešte ďalšie dve, ktoré sú vlastne neviditeľné: emocionálna a poznávacia.

V priebehu výchovy je teda potrebné si uvedomiť, že naša starostlivosť musí zahŕňať aj budovanie citu voči týmto krehkým neviditeľným štruktúram, pretože ich narúšanie má rovnako devastujúce následky ako fyzické poranenia.

V konkrétnej situácii to môže vyzerať nasledovne:

Dieťa beží po ulici, spadne a srdcervúco sa rozplače. Nebudeme mu hovoriť, že to nič nie je, že sa to zahojí, že ho to predsa nemôže tak veľmi bolieť. Naopak, čupneme si vedľa neho, dotýkame sa ho, aby sme ho ukľudnili, aby cítilo, že sme tu s ním. Prejavujeme mu súcit slovami: „Spadla si a bolí to. Máš odreté kolienko,…Som tu s tebou! Viem ako ti je…“

Takéto riešenie problému poukazuje na rešpekt rodiča voči fyzickému ako aj emocionálnemu zraneniu. Dáva deťom odkaz, že ich vnímame a zároveň rešpektujeme ich hranice. Potom im bude celkom prirodzené, stavať sa k hraniciam okolia rešpektujúco. Budú schopný pristupovať k nim kreatívne, budú vedieť s nimi nakladať.

Hlavná zásada je vzájomná interakcia

 Platí zásada: na to, aby sme sa cítili v poriadku a bezpečne, musí nám vonkajšie okolie poskytovať isté hranice. A opačne platí to isté: aj my musíme rešpektovať hranice druhých.   Keď sme ochotní vcítiť sa do detí, zistíme, že aj oni potrebujú jasné hranice, aby sa cítili dobre a komfortne. Nezabúdajme však na fakt, že deti sa postupne vyvíjajú a adekvátne k tomu je potrebné meniť naše rodičovské hranice. Mnoho rodičov má obavu, že hranice potláčajú kreativitu človeka. Keď si ale uvedomíme, že napríklad, práve vďaka gravitačnému zákonu sa rozvinula ľudská vynaliezavosť až smerom k lietadlám, zdá sa, že opak je pravdou.

Hranice a sloboda

Vzťah medzi hranicou a slobodou je veľmi často vnímaný ako protikladný alebo nejasný. Rodičom potom chýbajú potrebné východiská pre ich uplatnenie v praxi. Cítime, že tá pomyselná čiara je skoro neviditeľná, skôr v rovine pocitov….

Jednou z vecí, ktorá nám pomôže pri kladení hraníc slobode je uvedomenie, že každý človek je schopný prežiť a vyvíjať sa len v prípade, že má uspokojené základné inštinktívne potreby.

Tieto potreby si môžeme skonkretizovať v nasledovnom poradí dôležitosti:

  1. Potreba lásky a náklonnosti
  2. Výživa, teplo a čistota
  3. Potreba zvnútra riadenej aktivity v prostredí

Treba však podotknúť, že jednotlivé potreby majú rôzny význam  v rôznych fázach života. Príkladom by mohla byť potreba uspokojenia hladu. Táto je v novorodeneckom období veľmi silná a kritická pre rozvoj jedinca, avšak jej naliehavosť a dopady vekom slabnú a postupne sa ustália. Naproti tomu potreba byť milovaný je stálou nevyhnutnosťou po celý život.

Pozrime sa na jednotlivé potreby podrobnejšie.

Láska

Potreba lásky a náklonnosti je veľmi dôležitá ale v podstate aj zložitá vec. Všetci sa zhodneme na tom, že láska bez hraníc je základom života. Musí byť nepodmienená a nepodmieňujúca. Jej vplyv sa dotýka všetkých rastových a vývojových procesov. Žiaľ nie je zriedkavosťou, že lásku poškodzuje aj skrytý strach rodiča, či dieťa nie je nejakým spôsobom „nedostatočné“ alebo či uspeje v živote. A tak sa mu môže od malička stať, že neprežíva bezvýhradné prijatie a tým nerastie v dôvere k životu.

Problematiku potreby lásky si môžeme ukázať na nasledujúcej scénke z domácnosti:

Dieťa sa hralo vonku a prišlo domov veľmi spokojné. Vrátilo sa však úplne zašpinené od blata. Mamička ho privíta buď so skrývanou alebo otvorenou nespokojnosťou, rýchlo dáva z neho šaty dole a pošle ho do sprchy. Až keď je dieťa čisté ako zo škatuľky, dostáva signály náklonnosti. To isté dieťa sa neskôr snaží získať pozornosť svojho ocka, ktorý sedí v kresle a číta noviny. Čo však spraví, aby sa nedostalo do problémov? Šikovne sa mu vkĺzne na kolená a začne sa vypytovať o čom píšu. Na lásku k poznaniu ocko odpovedá trpezlivým vysvetľovaním a dieťa dostáva svoju dávku náklonnosti, i keď nie je bezpodmienečná, ale vylákaná šikovným trikom.

A takýchto stratégií pre získanie náklonnosti rodičov používajú deti mnoho. Poslúži im k tomu hra na klavíri, prezentácia inteligencie a dobrého prospechu v škole, lásky k rodičom alebo ochoty pomáhať. Zvlášť dievčatkám záleží na harmónii, a tak používajú rôzne príležitosti , aby si vyslúžili náklonnosť a pozornosť. Chlapci sa zdanlivo javia ako menej závislí na harmónii, a tak upútavajú pozornosť nevhodným alebo nebezpečným správaním .

Z vyššie uvedeného by sa mohlo zdať, že rodičia by mali byť deťom vždy a okamžite k dispozícii. Znamená to, že rodičia by mali deťom snáď všetko dovoliť, aby mali pocit, že ich naplno milujú?  Kde je tá správna hranica? Je v nás, v našom vnútri. Je to presvedčenie, že sloboda a samostatnosť sa rozvinú len keď sú si deti isté našou bezpodmienečnou láskou. Sme zodpovední za napĺňanie tejto prirodzenej potreby. Ako spätná väzba sa nám to potom vráti v tom, že naše pochybnosti a zmätenosť v stanovovaní hraníc sa budú postupne roztápať.

Popri tom nám pomôže aj uvedomenie, že lásku  môžeme prežiť naplno len vtedy, pokiaľ vzájomne do seba nezasahujeme, a každý z nás pozná svoju hranicu bytia. Len z takéhoto stavu bezpečia vysielame jeden druhému signály, že je prijatý a milovaný.

Vráťme sa s touto logikou k nášmu príkladu s dieťaťom, ktoré pôvodne získalo pozornosť dobrou stratégiou. Opíšeme si ako by situácia vyzerala, keď by dieťa nepotrebovalo žiadne triky a dostalo bezpodmienečnú lásku.

Po príchode dieťaťa mama zareaguje na jeho spokojnosť. Uzná tým potrebu hry v blate a ponúkne možnosť podeliť sa s jeho zážitkom. Venuje dieťaťu pozornosť tak ako ju v danej chvíli potrebuje, vypočuje ho, zdieľa s ním pôžitok z hry. Potom poukáže na požiadavku čistoty v byte ako aj jeho vlastnú a požiada dieťa, aby sa vyzlieklo v kúpeľni a išlo do sprchy.

Keď dieťa vkĺzne ockovi k novinám, ktorý zachytí potrebu byť spolu a nechá sa viesť tam, kde dieťa potrebuje napríklad otázkou: „ Čo pekné sa ti dnes prihodilo?“ V prípade, že je ocko veľmi unavený poprosí dieťa o krátky čas pre seba a potom sa mu venuje. Ak dieťa má istotu lásky, rešpektuje potrebu ockovho oddychu a vráti sa neskôr.

My rodičia sa často stretávame s problémom časového obmedzenia náklonnosti, keďže okrem detí máme zamestnanie, domácnosť, ostatných členov rodiny, priateľov, čas pre seba a vlastné záujmy. Mnoho detí si vyžaduje pozornosť práve v situáciách, keď sa nám to vôbec nehodí, ako sú: telefonát,  návšteva, varenie,…Pri opakovanom správaní tohto druhu, ktoré priťahuje pozornosť nevhodným spôsobom, je dobré sa opýtať: Má dieťa skúsenosť s pravidelnou pozornosťou bez toho, že by o ňu muselo žobroniť? Sú rodičia pri starostlivosti o dieťa prítomní úplne, nielen na polovicu, s myšlienkami , pohľadom a slovom úplne inde?

Každý človek a najmä dieťa potrebuje konkrétne zážitky, ktoré mu dokážu, že ho okolie vníma a považuje za dôležité. Ak sa tieto nepretržite opakujú narastá v dieťati dôvera, ako základ samostatnosti a radosti zo skúmania sveta. Dieťa potom podniká prieskumné akcie okolia bez rodiča, postupne a stále na dlhší čas.  Dieťa, ktoré si je isté láskou a prijatím, je aj schopné akceptovať stanovenie hraníc rodičovskej náklonnosti v mnohých situáciách. Napríklad aj pri súrodeneckom boji o pozornosť maminy. Povedzme ako v rodine , kde majú dve deti, obe veľmi malé (1 a 4 roky), a teda na rodičovi v podstatnej miere závislé. Často sa stáva, že deti pociťujú nedostatok náklonnosti. Jednoducho už len preto, že mamina je len jedna aj keby sa obetovala do roztrhania. Pokiaľ sa však mama odváži jasnými slovami a signálmi postaviť hranicu, keď sa práve venuje jednému z detí, situácia sa časom výrazne zmení. Dieťa, ktoré hranicu pocíti na vlastnej koži, pri ďalšej príležitosti zistí, že aj ono dostáva výhradnú pozornosť maminy a „rival“ musí čakať. Tak sa emócie postupne uvoľnia a zmizne neustále vyžadovanie pozornosti zo všetkých strán.

Výživa, teplo, čistota

Tak ako sa bez dostatočnej lásky a pozornosti mení význam a hranica ostatných potrieb, rovnako výrazne sa zmení  stav dieťaťa a jeho správanie pri nedostatku vzduchu, potravy a primeraného tepla.

Dostatočne vyvážená a zdravá strava patrí k základným ľudským potrebám, a preto by mala byť poskytovaná bez akejkoľvek manipulácie a poučovania. Kto má naozajstný hlad pochutí si aj na obyčajnom jedle. Ak pochopíme túto jednoduchú rovnicu všetko, čo je nad rámec skutočnej potreby jedla, patrí do kategórie vecí u ktorých nielenže môžeme, ale niekedy aj musíme definovať jasné hranice. Čo konkrétne sem zaradíme? Určite pôjde o sladkosti, rôzne lahôdky a iné potraviny, ktoré  môžu byť pri vybraných príležitostiach vhodné (slávnosti, fyzický výkon,…). Nie však ako každodenný chlieb. Problémom sa stávajú vtedy, keď začína na nich závisieť pocit spokojnosti dieťaťa. Tu je nutné si uvedomiť, že ide iba o náhradnú potrebu dieťaťa a nie základnú- inštinktívnu, ktorá je nevyhnutná pre jeho rozvoj. Aby sme zistili príčinu takejto závislosti je potrebné sa odvážiť k obmedzeniu dobrôtok a potešenia z nich. Pozorovanie následkov a reakcií nám osvetlí aj iné potreby dieťaťa.

Zvnútra riadená aktivitaschopnosť rozhodovať  

K základným potrebám dieťaťa nepatria len tie, ktoré zabezpečujú jeho prežitie, ale aj ostatné, ktoré umožňujú jeho vývoj a rast. Jedná sa o rozvoj motoriky, zmyslov  a celého komplexu schopností, ktoré tvoria ľudský potenciál. Tieto sú riadené akýmsi vlastným vnútorným plánom každého jedinca. Ten dovedie dieťa do stavu zrelého človeka. Kľúčovou schopnosťou v procese rozvoja dieťaťa je  naučiť sa samostatne rozhodovať.

Rozhodovať sa môže už kojenec pokiaľ  rodič berie do úvahy jeho vlastný spôsob komunikácie. Konkrétne to znamená, že sa učí rozumieť jeho neverbálnym prejavom a riadi sa podľa nich pri zaobchádzaní s dieťaťom. Tak sa napríklad dozvie, či má bábätko zdvihnúť hneď alebo až neskôr, či si dá najprv kašu alebo mliečko. Pre nás dospelých sa môžu zdať tieto rozhodovania nepodstatné, ale pre vývoj dieťaťa sú dôležité z hľadiska získavania dôvery a pocitu istoty v prostredí, kde žije. Dostáva tak chuť do života a odvahu experimentovať.

Akú úlohu tu však zohrávajú hranice?  Sú prostriedkom pre zaistenie bezpečnosti a vhodnosti prostredia pre rozvoj dieťaťa. Takéto prostredie musí spĺňať základnú podmienku: rešpekt k skutočným životným a učebným procesom, teda takým, ktoré vychádzajú z potreby dieťaťa. Pozrime sa na to konkrétne z pohľadu malých bábätiek.

Niet pochýb o tom, že bábätká nepotrebujú nekonečné diaľky, ale obmedzený a chránený priestor, aby sa mohli začať cítiť dobre a bezpečne. Rodič je tu v úlohe pozorného pozorovateľa, ktorý sa vyvaruje toho, že berie deťom z ruky to, čo je pre nich obtiažne, čaká na iniciatívu dieťaťa a nie ju predvída, nemanipuluje s pocitmi dieťaťa, alebo neprekrýva myšlienky dieťaťa vlastným vysvetľovaním. Takýto rodič má záujem porozumieť dieťaťu, aby mohol prostredie prispôsobovať  krok po kroku jeho potrebám.

A čo s tým v každodennom živote?

Pri stanovovaní hraníc sme vlastne prišli k tomu, že existujú základné- inštinktívne potreby, ktoré musia byť uspokojené, aby sa dieťa mohlo harmonicky rozvíjať a rásť vo svojej prirodzenosti.  Avšak dieťa z prirodzených potrieb vyvíja činnosti, ktoré môžu byť za istých okolností nebezpečné. Napríklad pri hádzaní je potrebné mať predmety malé aj veľké, ťažké a ľahké, guľaté a hranaté. Ak dieťaťu ponúkneme dostatočné množstvo bezpečných predmetov tohto druhu, potom môžeme bez výčitiek svedomia stanoviť hranicu v tom, že nože, poháre, taniere alebo rôzne náradia majú svoju špeciálnu funkciu a používame ich len za daným účelom.

Stanovovanie hraníc stojí na našej aktívnej prítomnosti v živote detí. Znamená to rešpektovať neustále sa meniace vývojové potreby detí a našu ochotu vytvárať pre ne podporné prostredie. Odmenou za túto námahu nám budú stále viac samostatné, rešpektujúce a harmonické deti.

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: