Keď sa rozprávate s inými rodičmi a spýtate sa ich akú majú predstavu o svojom dobre vychovanom dieťati, každý vám vymenuje minimálne päť charakterových vlastností. Tie, o ktorých je presvedčený, že dieťaťu prinesú šťastný a úspešný život. Budú k nim patriť črty ako: pravdovravnosť, čestnosť, asertivita, rozhodnosť, zodpovednosť, schopnosť milovať, …

Ak sa však pozeráme okolo seba aj ľudia presnejšie rodičia s príkladným charakterom, ktorí dbajú o všestranný rozvoj svojich detí a venujú sa im, často stoja bezradne nad svojimi potomkami a nedokážu pochopiť, kde sa stala chyba. Ich milované bytosti sa v kolektíve správajú ako nezvládnuteľné lavíny, alebo v puberte skúšajú všetko: od sexu cez omamné látky, ….

Čo našim deťom dá v živote ukotvenie a „správny“ smer? Začíname tušiť, že naše vytrvalé úsilie a úprimná láska akoby nestačí. Ale čo teda?

Otázka nás vracia späť k charakterovým vlastnostiam, ktoré vymenujeme, keď sa nás spýtajú na šťastnú budúcnosť našich detí. Nemali by byť práve tieto ukotvením a zábezpekov smerovania detí? Zacielenie na budovanie charakteru, či principiálne vlastnosti a schopnosti  sa zdá byť najlepšou výbavou do samostatného života našich deti v budúcnosti.

Všetky výhody od tých , s ktorými sa narodia (talenty, povahové vlastnosti, fyzické prednosti,…) i tie, ktoré my im poskytneme ( dobré školy, vyberané záujmové aktivity, športy) môžu  byť často krát premrhané, ak  deti nemajú  rozvinutý charakter. Pokiaľ nedisponujú súborom  nevyhnutných schopností na to, aby vo svete mohli fungovať. V tomto svetle by sme my rodičia mali byť hlavnými pomocníkmi našich detí pre rozvíjanie charakteru. V duchu efektívneho rodičovstva sme vybrali nasledovných 6 aspektov, ktoré  by sa dali považovať pre rozvoj charakteru za kľúčové:

  • Schopnosť vytvárať vzťahy a milovať
  • Zodpovednosť– nadobudnutá možnosťou samostatne sa rozhodnúť  a tým získať vytúženú slobodu, ale aj skúsenosť o fungovaní základných zákonitostí života. S tým prichádza i pochopenie potreby ovládať sa.
  • Svedomie- správne uvažovanie, schopnosť a potreba sebareflexie,   uchopenie morálky.
  • Odolnosť– schopnosť  vnímať a vyrovnať sa s realitou. Tomu napomáha rešpekt a úcta: pokora voči prirodzenému zákonu života.
  • Sebahodnota– objavovanie, využívanie a rozvoj schopností , darov a talentov.
  • Motivácia a životné nasmerovanie- ciele a hodnoty, ktoré celkovo determinujú naše správanie.

 

Schopnosť vytvárať vzťahy a milovať

V tomto článku sa budeme podrobne venovať  prvému aspektu. Upriamime pozornosť na to, prečo práve schopnosť vytvárať vzťahy a milovať je tak dôležitou súčasťou charakteru. Zároveň spomenieme spôsob, ktorým my rodičia môžeme dieťaťu pomáhať rozvinúť tento aspekt.

Východiská

Väčšina rodičov pravdepodobne bude súhlasiť s tým, že  ide o najzákladnejšiu potrebu či zručnosť  do života. Vytvoriť si väzbu s druhou osobou je bazálna potreba, bez ktorej  nikto z nás nie je schopný prežiť . S bezpodmienečnou láskou, ktorú prijímame a prirodzene s radosťou dávame ďalej prichádza do života šťava alebo vrúcnosť, ako aj samotný zmysel nášho bytia. Rovnako schopnosť milovať prináša aj potrebu empatie, podporu, útechu, ale aj úprimnosť a pravdu. Dôležitosť vzťahu je aj nevyhnutnosťou pre vnímanie celej šírky reality života, keďže individuálny pohľad je subjektívnym teda nekompletným pohľadom len jednej osoby s jej názorom na svet aj na seba samého.   

Čo vzťah ponúka?

Podporu, oporu

Dieťa, ktoré má pevnú emocionálnu väzbu so svojimi rodičmi, alebo poprípade s inou osobou získava skúsenosť, že byť milované je príjemnou skúsenosťou. Preto milovať, vo vzťahu k iným osobám, sa mu stane normálnym a správnym. Takéto dieťa pri riešení problémov v zásade nepociťuje bezradnosť, lebo  vie že ak si samo nedá rady, vždy má okolo seba vzťahy ,na  ktoré sa môže spoľahnúť, ktoré sú mu oporou. Avšak nie je samozrejmosťou, že rodič dvoch detí, so snahou vytvoriť si pevnú emocionálnu väzbu u oboch rovnako uspeje. U každého dieťaťa zohrávajú v prístupe k nemu dôležitú úlohu mnohé faktory. Jedným z nich môže byť napríklad  povaha. Potom už je len na rodičovi , aby si všimol  potrebu upevnenia vzájomnej väzby, z ktorej dieťa v živote profituje. Konkrétne sa pozrime na rodinu s dvoma dievčatkami, osemročnou Evičkou a šesťročnou Dankou. Obe deti chodia už do školy a začali mať problém s tým, že deti sa im vysmievajú, lebo nepoznajú všetky  detské televízne seriály. Rodičia sa o tom dozvedeli tak, že mladšia extrovertná Danka prišla raz domov s obrovským plačom. Rodičia súcitne vypočuli jej problém. Sadli si s ňou vysvetlili si prečo u nich televízia nie je. Dohodli sa na tom ako môžu pomôcť Danke pozrieť si rozprávky, o ktoré naozaj sama stojí. Tiež ju podporili v tom, ako jednať s deťmi, ktoré sa jej vysmievajú.

Staršia Evička však nič doma neriešila, rodičia nevedeli, že ju niečo trápi. Nakoniec sa to dozvedeli až z poznámky v žiackej knižke. Evička svoje problémy riešila ručne stručne ako odpoveď na nakopenú neprávosť voči posmievačnej spolužiačke. Problémom bolo, že uzavretá Evička nedokázala prísť za svojimi kamarátkami alebo rodičmi a podeliť sa s bolesťou, vypýtať si pomoc.  To ukazuje na ďalší význam vzťahu, ktorým je dôvera.

Dôveru

Dieťa sa z vášho vrelého prijímania naučí, že život vo vzťahu je to najlepšie, čo môže mať. Každá mama svojou starostlivosťou o novoredenca toto povedomie dieťaťu vštepuje. Buduje v ňom dôveru, že vzťah poskytuje bezpečie a pomoc v každej potrebnej situácii. Túto dôveru pomôžete deťom prehlbovať  počas celého obdobia detstva tým, že sa s nimi budete rozprávať o ich neistote a obavách z dôverného vzťahu, oceníte, že podstúpili riziko  pri vstupovaní do vzťahu s cudzou osobou (nové kamarátstva),alebo  povzbudíte či podporíte ich snahy dôverovať sebe a „spoľahlivým“ ľuďom.  Tu sa vráťme k našej vyššie spomenutej Evičke, ktorá prišla domov s poznámkou. Rodičia sa v tejto situácii zachovali tak, že potvrdili dôveru, ktorú jej ich vzťah ponúka. Tým, že Evičku za poznámku nevyhrešili, zobrali na vedomie fakt, že situácii nerozumejú a dôverovali Evičkinej snahe vyriešiť problém. Tým zároveň vytvorili bezpečný priestor na to, aby mohla porozprávať, čo sa z jej pohľadu stalo. Svojou ochotou počúvať a uznaním jej pocitov, Evička pocítila skutočný záujem rodičov pochopiť ju a pomôcť jej. To jej potvrdilo, že môže rodičom dôverovať. Evička sa potom dokázala kriticky pozrieť na svoje riešenie problému a sama navrhla nápravu.

Nie každý prípad sa končí takto ideálne. Niekedy je pre nás rodičov neprekonateľne ťažké odolať inštinktívnemu nutkaniu vyriešiť problém útokom. Predošlé vysvetlenie nám pomôže si v takomto prípade spomenúť na Evičku, na to, čo všetko touto výchovnou skratkou riskujeme: detskú dôveru, pocit bezpečia a vzťah ako taký. Učiť sa zvládať konflikty, aby sa bezvýhradná láska zasa rozprúdila je dôležitou silou otvárajúcou bránu k detskej rovnováhe.

Rovnováhu

Na sebe dobre poznáme, že nie vždy je jednoduché dostať sa späť do rovnováhy, keď nás druhá osoba (napríklad naše dieťa) veľmi rozčúli. Vtedy často ako moja kamarátka zvykne hovoriť pomôže “ucho dobrého priateľa“. Čo to vlastne je? Ochota osloveného človeka empaticky (ústretovo) načúvať. Ak sme dieťaťom v takejto situácii oslovený o pomoc mali by sme sa vyhnúť okamžitému posudzovaniu a poučovaniu. Odpoveď mamičky dieťaťu, ktoré neutíšiteľne plače za tatkom by mohla byť nasledujúca: „Cítiš sa zabudnutá, keď tatinko do večera pracuje. Máš pocit, že je dlho preč. Uvidíš, keď príde hneď sa u teba zastaví.“

Inokedy zasa, keď sa súrodenci pohádajú a pobijú: „To bolí, že? A máš na Andrejku zlosť, to verím. Kde máš tu boľačku? Ukáž, nech ti ju pofúkam.“

Rodičia pomáhajú deťom získať stratenú rovnováhu, aby zasa boli schopné rozumne o svojom probléme uvažovať. K tomu poslúži nielen láska a vzťah s deťmi odzrkadľujúci sa  aj v úprimnom záujme o ich každodenné radosti i bolesti života.

Schopnosť osamostatniť sa

Prvým krokom k samostatnosti detičiek je ich schopnosť uspokojiť svoj nepokoj a stávať sa tak samostatnými pri prekonávaní malých prekážok (plienku si stiahnem dolu z tváre), zabavení sa, zaspávaní, papaní, chodení na nočník,…Fyzická prítomnosť rodiča sa mení na schopnosť dieťaťa vybaviť si rodičovskú lásku a podporu v spomienke či myšlienke typu: Som milovaná osoba, som v pohode, zvládam to. K tomuto prechodu nedochádza automaticky je potrebné, aby rodičia pritom pomáhali. Ako? Tým, že deťom poskytnú, čo najviac príležitostí na to, aby mohli deti pochopiť, že sú tu pre uspokojovanie ich potrieb. Ako dieťa rastie a stáva sa fyzicky i duševne schopnejším, veďte ho k tomu, aby si skôr miesto vašej fyzickej pomoci predstavovalo vašu vnútornú lásku, ktorou je dôvera v jeho schopnosti. To mu pomôže stať sa nezávislým. Nechajte ho doplaziť sa za svojou hračkou, keď už sa batolí po zemi,….

Schopnosť vyrovnať sa so stratou

Jednou z vecí, ktoré patria do života je aj schopnosť vedieť sa odpútať či navždy oželieť milovanú vec, nebodaj človeka. Strata a s ňou spojená bolesť patrí do prirodzenosti tohto sveta.  Má svoj význam a pomáha nám meniť sa, pracovať na sebe, stávať sa odolnejšími a uvedomovať si, že nie všetko je v našich rukách. Práve v takýchto momentoch vystupuje do popredia hodnota vzťahu, prítomnosť osoby, ktorá je ochotná s dieťaťom stratu ustáť. Nič nerobiť len priznať, že ho strata právom bolí, že bolesť vyjadruje, čo pre nás stratená vec či osoba znamenala. Deti, ktoré majú vytvorené väzby sa naučia bez zábran protestovať a smútiť, obrátiť sa na druhú osobu o podporu. Schopnosť uniesť stratu im pomáha chápať a prijímať svet taký ako naozaj je.

Vďačnosť

Tým ako sa o deti staráme, postupne chápu, že je dôležité byť vo vzťahu a mať určitý druh ľudí okolo seba. Dozrievanie by malo prinášať deťom pochopenie aké cenné je byť zahŕňaný láskou a naopak vidieť koľko obetí človek zahŕňajúci láskou prináša. Vzťah s milovanou osobou teda rozvíja aj ďalšiu dôležitú vlastnosť- vďačnosť, ale aj schopnosť rozoznávať ľudí podľa toho ako s druhými zaobchádzajú. Pomôže im to nadväzovať uspokojujúce a rovnocenné vzťahy, nenechajú sa manipulovať a zneužívať. Rozvíjať rozlišovanie ľudských charakterov mu pomôžu aj vaše rozhovory o tom, čo si myslíte vzájomne o sebe. Naučte sa vypočuť si názor svojho dieťaťa a zároveň mu dajte najavo ako na vás pôsobí jeho správanie. Nezabudnite pritom na to, že ponižujúca kritika zapcháva uši.

A ako podporiť vďačnosť? Je dobré prejavovať deťom vďaku za to, čo urobia pre nás, ale aj pre druhých vo svojom okolí. Potrebné je aj vďačnosť od detí očakávať respektíve nabádať ich k nej. Napríklad slovami: „Choď povedať Jurkovi, že tú hru veľmi dobre pripravil. Spomeň mu to, čo si povedala mne, že to bolo napínavé, náročné a zábavné. Určite sa poteší, keď si vypočuje, že jeho snaha nevyšla nadarmo.“

Všetky vyššie uvedené vlastnosti: opora, dôvera, rovnováha, schopnosť osamostatniťsa a vyrovnať sa so stratou i vďačnosť napomáhajú k vytvoreniu pevného láskyplného vzťahového puta. Preto empaticky a s láskou budujme tento základný stavebným kameň charakteru nášho dieťaťa.

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: