Poznáte to, keď zabudnete niekoľko dní poliať kvety a zvädnuté listy vám nekompromisne naznačujú, aby ste ihneď chytili krhličku a dali im napiť? Napadlo Vás niekedy, že takto sa môžu mnohokrát cítiť aj naše deti, keď prežívame každodennú hektiku pracovných dní? Tiež ich zabudneme „poliať“ záujmom, láskou, porozumením? Čím ich privítame ako prvé, keď ich po celom dni stretneme? Nie je to najmä kontrola úspešnosti v škole, výkonov na krúžkoch a splnených povinností? Pýtame sa ich pravidelne pri tom všetkom zhone, ako sa vlastne mali a ako im je? Ruku na srdce, často ani nezbadáme, že ich lístky sú zvesené, a že by potrebovali vodu vo forme povzbudenia, či povšimnutia, či podpory ich zápasov a každodenných snažení.

Prečo tento úvod? Pretože témou  zamyslenia v tomto čísle je povzbudenie. Povzbudenie ako vedomý proces „zalievania“ našich kvetov – detí, v ktorom  sa snažíme sústrediť na pozitívne vlastnosti a stránky  správania nášho dieťaťa. Týmto mu dodávame  základnú tekutinu- „vodu“ pre vybudovanie sebadôvery založenej na vedomí vlastnej hodnoty. Dodávame mu tiež potrebnú odvahu popasovať sa s každodennou životnou situáciou.

„Deti potrebujú povzbudenie tak, ako rastlina vodu. Dieťa, ktoré hnevá, je dieťa nedostatočne povzbudzované, neisté.“

                                                                                                                                                                Rudolf Dreikurs

Predsa to poznáme aj z vlastnej skúsenosti. Aj my dospelí potrebujeme povzbudenie každý deň. Povzbudenie v práci vie robiť zázraky. Vie naštartovať kreatívny proces, vie dodať energiu pre ďalšie výkony. O čo viac potrebujeme povzbudenie a porozumenie od našich životných partnerov. V našich individuálnych životoch sa bez tejto energie nevieme zaobísť. Bez povzbudenia sa z nás stávajú ustráchaní a nesebavedomí ľudia, neveríme si a strácame životné orientácie.

Koncept policajta

Ako príklad na ilustráciu by sme mohli použiť štandardnú situáciu z bežného života. Počas šoférovania si všimneme, že za nami ide policajné auto. Mierne znervóznieme, máme strach. Policajné auto nás  sleduje ďalej, nevieme čo je vo veci. Po čase nás predbehne, zapne majáky a zastaví nás. Štandardná cestná kontrola. So zovretým žalúdkom, aj keď v presvedčení, že sme žiadne predpisy neporušili predkladáme doklady, čakáme čo nám vytkne policajt. Tušíme, že si vždy niečo nájde, prípadne nám dá pokutu alebo iný „trest“.

Skúsme nachvíľu prepnúť vo fantázii a predstavme si iný scenár. Policajné auto nás zastaví, vystúpi z neho policajt a povie: „Pán vodič, už dlhšie ideme za Vami a musíme skonštatovať, že dobre šoférujete! Na štýle Vašej jazdy bolo vidno, že ste skúsený a sebaistý šofér, primerane ste prispôsobovali jazdu všetkým podmienkam. Ďakujeme a prajeme Vám šťastnú cestu .“

Neskutočná príhoda? Áno, ale o čo viac by sme si vážili prácu policajta, ak by sme mali aj takúto skúsenosť? Akú istotu a pocit bezpečnosti by sme mali pri tom, ak by sme stretli políciu? Pocit strachu a potrestania by sa časom vytratili…

Paralela so štandardnou výchovou je očividná. Koncepcia rodiča ako „policajta“ je v našich rodinách bežne zaužívaná. Prežili sme to my v našom detstve, robíme to podobne našim deťom. Rodič pôsobí ako kontrolór. Kontroluje úlohy, povinnosti, dodržiavanie hygieny, napĺňanie voľného času a kopec ďalších „drobností“. Miesto skutočného záujmu o dieťa skĺzneme do tejto štandardnej role. Či je to kvôli nedostatku času, alebo neuvedomeniu si týchto súvislostí, vie len každý sám.

Koncept efektívneho rodičovstva učí úplne iným prístupom. K dieťaťu pristupuje ako k rovnocennému partnerovi so záujmom o jeho prežívanie skutočnosti. Kontrolu mení za zodpovednosť, chválu za povzbudenie a nedostatok času za budovanie vzťahu.    

Ako sa to v reáli uskutočňuje?

Pokiaľ sú naše deti malé striehneme na každú maličkosť, ktorou sa posúvajú vpred. Pri prvých krôčikoch či slovách nadšene tlieskame a celou bytosťou sa radujeme akoby ani nešlo o zručnosť, ktorú sa naučil každý zdravý človek. Zahŕňame ich láskou a záujmom, vytvárame si pre nich čas a priestor. Postupne, keď  deti začnú dospievať a sú staršie, začíname meniť tento bezprostredný záujem za  „upozornenia“  na ich neúspech či chybu. Väčšina rodičov, s ktorými o výchovných témach diskutujem, má v sebe zakódovanú predstavu o tom, že ich úlohou je poukazovať na chyby, ktorých sa ich deti dopúšťajú. Boli by však naše deti schopné vôbec dospieť, keby sme neustále poukazovali výlučne na ich nedostatky? 

Skúsme si seba predstaviť v situácii, keď nám práve nevyšla práca, na ktorej sme tvrdo a usilovne pracovali. Pravdepodobne sa cítime sklamaní, ubití a možno aj znechutení. V tom momente nám zavolá blízky priateľ a po hlase rozozná, že sa niečo stalo. My mu ochotne a radi rozpovieme o čo išlo. On na to zareaguje kritikou a upozornením na chyby, ktoré si zväčša veľmi dobre uvedomujeme. Pravdepodobne sa budeme cítiť zradení a opustení a nebudeme mať veľkú chuť s ním ďalej diskutovať. Aký obraz nám o sebe tento priateľ pomohol dotvoriť? Koľko by sme získali, keby nás upozornil na to, čo sme napriek výsledku urobili dobre?

Prečo by naše deti mali byť na tom inak. My sme ich najbližší priatelia, ktorí im poskytujú signály o tom, kto vlastne sú. Deti sú podvedome presvedčené o tom, že sú také, za aké ich označíme. Je veľmi podstatné  mať stále na pamäti, že obraz ktorý vytvárame o našich deťoch sa pomaly, ale iste stáva ich životom. Hovorí o tom aj známe príslovie:“ Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou.“  Aj v intenciách tejto múdrosti je dobré si uvedomiť, koľko by sme pre naše deti mohli urobiť, keby sme s nimi zaobchádzali nie na základe toho, ako sa správajú v danom čase, ale podľa toho ako by sa mohli správať. Konkrétne to ukazuje nasledovná reakcia rodiča na nevydarenú synovu písomku: „Asi si dosť nešťastný z tej známky, synu. Pamätáš sa, ako si sa pripravoval na tú písomku, z ktorej si dostal jednotku? – Hej, tá mi vyšla. – No vidíš, takže spôsob ako sa do toho pustiť poznáš, a to je základ.“  Nekarhá, ale obracia pozornosť dieťaťa na jeho vlastné zdroje smerom k želanej zmene. Ukazuje mu možnosť poučiť sa z vlastných chýb.

Pozitívne spôsoby

 Väčšina z nás sa v živote naučila, že cesta k múdrosti a zodpovednosti je vydláždená nemalými chybami a následkami, ktoré so sebou priniesli. Keď sa dostávame do oblasti tvarovania myslí a sŕdc našich detí, je dôležité si uvedomiť, že táto cesta je vydláždená aj povzbudením ich dobrého správania a vlastností.

Prečo nám však povzbudzovanie detí nejde tak prirodzene ako kritika, či kontrola výkonov? Ide o problém nášho rodičovského nastavenia, či prístupu k dieťaťu. Aký  postoj k svojmu dieťaťu v skutočnosti máme preverí jednoduchá otázka:

Prijímame deti naozaj také aké sú, so všetkými ich osobnostnými črtami a teda aj chybami, alebo na ne viac hľadíme ako na také aké by sme ich chceli mať, aké by mohli byť?

Nech je naša odpoveď akákoľvek nič nemení na skutočnosti, že jedine bezvýhradné prijatie a podpora ich jedinečnosti umožní dieťaťu pocítiť, že je cenené a milované so všetkým, čo k nemu patrí. A to vytvára základnú podmienku preto, aby dieťa malo vôľu sa meniť a zdokonaľovať. Dieťa má dôveru v rodiča, ktorý rešpektuje jeho osobnosť a rovnako aj ono potom prirodzene rešpektuje jeho potreby.  

Povedzme si však teraz o niekoľkých praktických spôsoboch, ktorými dieťa v živote môžeme povzbudiť. Pôjde najmä o:

  1. Pozitívny prístup k dieťaťu a ocenenie jeho osobnosti
  2. Dôveru v schopnosti dieťaťa
  3. Sústredenie sa na pokrok

  1. Pozitívny prístup k dieťaťu a ocenenie jeho osobnosti

Najzdravšími a zároveň najmocnejšími typmi pre posilnenie pozitívnych prvkov charakteru dieťaťa je zaskočenie rodičovskou pozornosťou. Nie je žiadnou námahou pristaviť sa pri dieťati, ktoré sa hrá a povedať mu, že vidíte radosť, ktorú mu daná činnosť prináša. Práve tento druh pozornosti „dobíja baterky“ vzájomného vzťahu a ukazuje, že vnímame záujmy dieťaťa, že nám na ňom záleží. Ďalej sú to aj nasledovné konkrétne situácie, pri ktorých rôznymi druhmi poznámok povzbudzujeme dieťa v jeho snažení :

  • Všimneme si, že naša dospievajúca dcéra sama od seba upratala kuchyňu po večeri. Objatím a slovným poďakovaním ukážeme ako si ceníme, že nám pomohla.
  • Povieme dieťaťu: „ Vyzerá, že na tomto projekte si sa riadne narobil. Tipujem, že si na seba patrične hrdý!“
  • „Výborne Barborka, ešte kúsok a si na druhej strane preliezky. To zvládneš, máš na to!“

Ďalším účinným spôsobom ako budovať vedomie vlastnej hodnoty u dieťaťa je zastavenie kritiky a negatívneho hodnotenia. Niektorí z rodičov môžu namietať, že toto je práve cesta, ktorá vychováva nekriticky sebavedomých, respektíve neznesiteľne egoistických jedincov.  Avšak cieľom tohto prístupu je v skutočnosti pravý opak. Ide o sústredenie pozornosti dieťaťa na jeho kladné vlastnosti, čím ho povzbudzujeme alebo smerujeme  k dobrému správaniu.

Medzi pozitívne prístupy k dieťaťu patrí tiež riešenie konfliktov s rešpektom, pokojom a dôslednosťou, ktorá umožní dieťaťu okúsiť následky svojho správania. Práve rešpekt a pokoj rodiča sú kľúčom k tomu, že dieťa nadobúda odvahu a sebadôveru k  hľadaniu riešení z ťažkých a komplikovaných situácií. 

  1. Dôvera v schopnosti dieťaťa

Aké odkazy dostávajú deti cez naše nepretržité príkazy o tom, čo majú robiť?  Rozoberme to na nevinne znejúcej vete: „Nezabudni slušne pozdraviť, predstaviť sa a až potom si vypýtať Ondreja k telefónu. „ Dieťa v skutočnosti prijíma od nás nasledujúcu správu: „Si neschopný pochopiť o čo v tejto situácii kráča. Ja to tu riadim a nesiem zodpovednosť na svojich pleciach, keďže ty nevieš samostatne myslieť.“

Naučili ste sa niekedy niečo bez toho, že ste mali možnosť si to samostatne vyskúšať? Deti potrebujú otestovať svoje hranice, aby poznali svoje schopnosti a rozšírili svoje obzory. Práve naša podpora vo forme dôvery im to umožní.

Deti vás prekvapia svojimi schopnosťami  ak im dáte možnosť ich vyskúšať v čase, keď už sa cítia na to pripravení. Vašou úlohou ako rodiča je len rozoznať tento kritický moment a využiť ho na povzbudenie dieťaťa. Keď sa obávate neporiadku a nedostatku schopností dieťaťa, spôsobíte, že  sa začne spochybňovať. „Veď, keď mama s ockom si myslia, že na to nemám, logicky z toho vychádza, že je to tak.“

  1. Sústredenie sa na pokrok

V prípade, že si všímame dieťa s tým, že striehneme na jeho dobré nápady, i tie najmenšie úspechy a chvíle, kedy uplatňuje správne svoje schopnosti, dávame mu potrebné ocenenie a tým aj pocit dôležitosti pre rodinu. Jeho ochota spolupracovať a iniciatíva zapájať sa do rodinného života prirodzene vzrastá.

Okrem toho, ak oceňujete i čiastkové zlepšenia a pokrok, nielen konečný výsledok, pomáhate pôsobiť proti mylným  presvedčeniam dieťaťa, že nie je dosť dobré pokiaľ nie je dokonalé, či najlepšie.

Príklad:

„Veľmi mi pomáhaš, keď ožehlíš časť prádla, ušetrím si viac času na večerný čajík s tebou. Pozrimeže už aj košele skúšaš, tak to je výrazný pokrok! Teším sa s tebou.“

Keďže teraz sme si priblížili účinné spôsoby, ako dieťa povzbudiť, je potrebné spomenúť i jedno dôležité rozlíšenie. A to rozdiel medzi chválou a povzbudením.

Povzbudenie alebo pochvala?

Poviete si , čo je to za špekuláciu veď chvála je presne to, čo dieťa očakáva, keď sa mu niečo podarí. Prečo by malo byť čudné či zlé dať dieťaťu najavo, že sa nám páči, čo vykonalo alebo ako sa v danej situácii zachovalo.  Samozrejme, že je namieste dať dieťaťu pozitívnu spätnú väzbu. Ide však o to akým spôsobom to povieme. Rôzna forma má aj odlišné účinky. A to je kľúč k pochopeniu rozdielov medzi chválou a povzbudením.

Chvála

Chvála je slovným vyjadrením viazaným na predvedený výkon a výsledok. Príliš veľa takejto chvály môže viesť ku nežiadúcemu účinku na dieťa. Môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Ak má stále samé jednotky, ak má upratanú izbu, alebo vyhráva  preteky. Okrem toho dieťa sa stáva závislé na hodnotení zvonka, na názore ostatných. Motiváciou jeho činov sa stáva uspokojenie potrieb iných,  spočiatku najmä rodičov.

Povzbudenie

Pri povzbudení ide o reakciu na pokrok, proces a snahu s ktorou dieťa niečo uskutočňuje. Povzbudením môžeme dieťa motivovať aj keď sa mu nedarí. Povzbudenie nehodnotí osobu, ale proces.

Napríklad v prípade 4 ročného Samuela, ktorý sa vždy chce obliekať a obúvať sám. Zakaždým si však obuje sandálky na opačnú nohu. Otec môže rýchlo zareagovať tým, že mu povie ako zle si topánočky obul, vyzuje ich a dá na správne nohy. Otec má však aj inú voľbu. Predísť poníženiu syna tým, že namiesto kritiky ho povzbudí  a to tak, že zoberie pravú topánku a povie mu: „Ty si nazuješ pravú sandálu a ja ti obujem tú druhú.“ Týmto spôsobom Samko uspeje.

Efektívne rodičovstvo je o povzbudzovaní

Povzbudenie prináša uspokojenie samotného dieťaťa a uvedomenie si osobnej prospešnosti  pre druhých. Poukazuje na vlastnú cenu a dáva možnosť kladne zhodnotiť seba i to, čo robí. Povzbudenie teda buduje vedomie o vlastnej hodnote, ktoré je základom pre orientáciu a rozlúsknutie mnohých zložitých životných situácií.

Povzbudenie je vlastne akési presmerovávanie alebo zameriavanie pozornosti dieťaťa na kladný potenciál, ktorým disponuje. Pomáhame mu tak vidieť život vo svetle toho, čo funguje, teda toho, čo mu uľahčuje sa v ňom orientovať a konať.

Najúspešnejší rodičia majú vždy na pamäti, že ich povinnosťou je priblížiť deťom, čo najpresnejšie ako svet reálne funguje. To znamená, že im pomáhajú porozumieť možnosti slobodného rozhodovania a nesenia zodpovednosti za učinené rozhodnutie. To však mnohokrát vyžaduje zamyslenie, zváženie vlastných síl a odvahu ísť do nepoznaného, a teda aj spraviť chybu. Práve povzbudenie je tým druhom vitamínu, ktorý ako rodičia môžeme dieťaťu denne dávkovať a pomáhať mu budovať vlastný potenciál zručností potrebných pre správnu voľbu.

Povzbudzovaním rovnako pomáhame deťom porozumieť tomu, že správne a dobré veci robíme preto, že sú jednoducho správne…viac ako preto, že čakáme za ne nejakú pochvalu, či odmenu.

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: