Rodičovská výchova je fenomén, ktorý každý z nás okúsil na vlastnej koži, ktorý má dopad na každého jednotlivca v spoločnosti. A tak spôsob výchovy, aj keď si to väčšina z nás neuvedomuje, priamo podmieňuje, ako sa naša spoločnosť správa a aké vzťahy v nej panujú. Rovnako výchovou získavame postoje, vedomosti a zručnosti, ktoré sú pre náš spokojný život kľúčové. Logicky by teda rodičovská výchova mala byť v centre pozornosti našej spoločnosti. Pozrime sa však ako to v skutočnosti u nás funguje.

Byť človekom so všetkým, čo k tomu patrí nám nie je dané pri narodení. Na to, aby sme sa takými stali musíme prejsť procesom socializácie, ktorého najdôležitejšia časť prebieha  počas detstva v rodine.

Telo aj duša

Keď sa mladým rodičom narodí dieťa, zdravotný personál ich postupne zasväcuje do fyzickej opatery a neustále kontroluje stav jeho vývoja. V nemocnici mamičky poučia ako dieťa správne prebaliť, vykúpať, polohovať pri spaní, prípadne úspešne nakojiť. Dostanú presné inštrukcie o tom, kedy sa treba hlásiť detskej lekárke spolu s potrebnými dávkami vitamínov, či iných podporných liekov.  Avšak dieťa je aj duševnou bytosťou. Starostlivosť o túto časť človeka zabezpečuje výchova, ktorá je pre dieťa rovnako dôležitá ako fyzická opatera.  Vychovávať dieťa znamená v prvom rade ho milovať bezpodmienečnou láskou, prijať jeho jedinečnosť a rešpektovať ho ako osobnosť. Výchova  (alebo aj duševná opatera) je aj súbor zručností, ktoré rodičia musia nadobudnúť. Sú dieťaťu prvým a najvplyvnejším učiteľom v živote, musia vedieť ako ho správne  viesť a povzbudzovať, delegovať zodpovednosti postupne ako rastie a dospieva.

Súčasný stav

Naša spoločnosť  však systematickú pomoc, či podporu v oblasti výchovy detí  neposkytuje. Absentuje plnohodnotná výchova k manželstvu a rodičovstvu na školách, predmanželská  príprava, jedným slovom, programy či kurzy systematického  vzdelávania pre budovanie kvalitných vzťahov.  A tak si  väčšina rodičov vlastne ani neuvedomuje, že rodičom- vychovávateľom sa automaticky nerodíme, ale stávame sa nim postupným učením a vzdelávaním. Potrebujeme to pre túto životnú rolu  rovnako, ako pre rôzne iné odborné spôsobilosti. 

Pozrime sa na istú paralelu. Ak sa chceme stať šoférom automobilu musíme spraviť skúšky, ktoré potvrdzujú, že máme zručnosti a vedomosti na to, aby sme mohli bezpečne jazdiť a nespôsobovali havárie. Spoločnosť vyžaduje praktické zručnosti vedenia auta a znalosť pravidiel cestnej premávky, lebo sa poučila, že bez nich nie je doprava schopná fungovať a môžu nastať aj smrteľné úrazy. Je zaujímavé, že pri profesii rodiča zatiaľ spoločnosť nedospela k akútnosti potreby „výchovného osvedčenia“ napriek tomu, že ide o oveľa vážnejší problém ako vedenie motorového vozidla.

Ak máme vychovať samostatného a zodpovedného človeka, musíme získať vedomosti o tom, ako dieťa viesť, povzbudzovať, naučiť ho rozhodovať sa, komunikovať a riešiť problémy. Musíme získať zručnosti, ktoré nás naučia „šoférovať“ výchovu, rozoznávať, kde postaviť značku STOP- teda, kde dieťaťu položiť hranice, aby vedelo dať prednosť na križovatke života.  A v konečnom dôsledku sa raz stať aj inštruktorom, čo v preklade znamená byť prvým príkladom pre naše deti. Čiže systematické vzdelávanie vo výchove z nás rodičov urobí aj inštruktorov, ktorí deťom pomôžu vyhnúť sa ľudským haváriám.  

Nová generácia – nové prístupy

Ako dospelí si zväčša veľmi reálne uvedomujeme aké chyby urobili na nás  rodičia v rámci svojej výchovy, čo nám neposkytla škola, kde sú slabiny spoločnosti. Ako je však možné, že väčšina z nás napriek tomu rieši výchovu  za pochodu, prevažne metódou pokus- omyl?  Odpoveď pravdepodobne tkvie v tom, že si dostatočne neuvedomujeme možné riziká vyplývajúce z nesprávnej výchovy. Myslíme si, že keď to ako-tak zvládli naši rodičia, podľa modelu predošlých generácií, prečo by to nemalo fungovať aj v našom prípade. Je tu však jeden háčik. Spoločnosť, v ktorej sme vyrastali my, ako deti, a v ktorej nás vychovávali  naši rodičia, sa podstatne odlišuje svojim charakterom. Nastala zmena autoritatívneho režimu na demokratický, ktorý sa premietol do základných pravidiel spoločnosti, a tým zmenil aj postavenie rodiny. Zmenené spoločenské vzťahy sa odzrkadlili aj vo vzťahu rodičov a detí. Autoritatívne výchovné metódy trestov a odmien, zákazov a moralizovania už nemajú takú moc ako kedysi a ak fungujú, zväčša len do času. Deti získavajú stále viac slobody a práv, ale väčšina zodpovednosti ostáva vo veľkej miere na rodičovi. A tak často dochádza k obávanej svojvôli detí a rodičia sa cítia bezradní a zmätení.  

Efektívne rodičovstvo

A práve rozoznaním akútnej potreby podporiť rodičovskú výchovu vznikla myšlienka efektívneho rodičovstva. Efektívne rodičovstvo znamená nový, účinnejší prístup , ktorý :

  • pomáha porozumieť správaniu detí a aktívne ho ovplyvňovať;
  • mení zaužívané reakcie rodičov;
  • podporuje pozitívne správanie a predchádza problémom;
  • vedie deti k zodpovednosti, samostatnosti a spolupráci;
  • rozvíja detskú sebadôveru a pocit vlastnej hodnoty;
  • pretvára domov na zázemie podpory, porozumenia a lásky.

Účinnou formou realizácie tohto prístupu sú kurzy ako miesto, kde otcovia a mamy so svojimi otázkami a bezradnosťou neostávajú sami a môžu niečo konkrétne urobiť. Kurzy ako možnosť pochopiť, že rodičovstvo je nielen výzva, ale aj veľká šanca ako postupnými krokmi posunúť seba i svoju rodinu k vytúženej harmónii a radosti.

Prečo práve Efektívne rodičovstvo?

Ide o overený koncept pozitívnej výchovy s dlhoročnou tradíciou, ktorý zmenil vzťahy a život tisícok rodín po celom svete. Ide totiž o prístup, ktorý sa zaoberá nielen výchovnými problémami a spôsobmi ich riešenia, ale aj budovaním vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Stavebnými kameňmi sú: vzájomný rešpekt, povzbudenie a prijatie zodpovednosti. Tieto princípy vytvárajú v dieťati pocit istoty, prijatia a užitočnosti pre spoločenstvo, v ktorom žije, teda pre svoju rodinu. Takto je dieťa schopné naplniť základnú životnú túžbu každého človeka a tou je podľa predstaviteľov individuálnej psychológie, túžba niekam patriť, byť milovaný a užitočný. Každý z nás, a teda aj dieťa ,sa primárne snaží naplniť tieto túžby pozitívnym spôsobom. Ak však dieťa touto cestou neuspeje, siaha po nevhodnom správaní . A tu vstupuje do hry rodič, ktorý má možnosť dieťa vrátiť späť k pozitívnemu správaniu tým, že mu  ukáže:

  1. Vzájomné spojenie v láske – Že je milované
  2. Jeho hodnotu – Že je užitočné a schopné
  3. Spolupatričnosť – Že niekam patrí

Čo rozumieť pod pojmom – Že je milované?

Všetci rodičia sú presvedčení o tom, že svoje dieťa dokonale milujú. Avšak nie každý prejav rodičovskej lásky má na dieťa v konečnom dôsledku pozitívny dopad. Plnenie všetkých požiadaviek a želaní dieťaťa, ako aj prehnané nároky a kritika sú extrémnymi formami lásky so zničujúcimi účinkami na dieťa. Preto je potrebné mať na zreteli jeho jedinečnosť a prejavy lásky tomu prispôsobovať. Nikdy sa však nepomýlime, ak dáme dieťaťu najavo slovami akú veľkú radosť nám robí, že ho máme, že je tu s nami. Pohladenia, objatia, či iné vhodné prejavy fyzickej náklonnosti väčšina detí prijíma s vďačnosťou. Prekvapiť deti svojim záujmom o to, čo ich naozaj baví a zaujíma, či prečítať rozprávku, zahrať sa hru alebo si s ním „len“ obyčajne zašantiť je niečo, čo dieťa iste nikdy neodmietne. Rovnako podstatným prejavom lásky zo strany rodičov je aj pozorné načúvanie tomu, čo nám dieťa hovorí, ako aj schopnosť prijatia jeho negatívnych emócií.

Čo rozumieť pod pojmom – Že je schopné?

Rodičia majú často až príliš vyhranenú predstavu ako sa má dieťa správať, čo by malo robiť, čo od neho možno očakávať. Projektujú do neho svoje nesplnené túžby a očakávania od života. Vedome i nevedome ovládajú dieťa tak, aby žilo ich priania a predstavy. Dávajú mu tak najavo (často aj podvedome), že neveria jeho schopnostiam zvládnuť život samostatne.

Treba si však uvedomiť, že naše deti sú s nami na začiatku svojej cesty k dospelosti a my ako rodičia by sme mali predovšetkým plniť poslanie ich zodpovedného sprievodcu a povzbudzovateľa. Našou úlohou je, aby sme dieťa upozorňovali a  poukazovali na jeho schopnosti, talenty a kladné vlastnosti, pomocou ktorých získava predstavu o svojej vlastnej hodnote. Podpora a povzbudenie sú tým najlepším spôsobom ako dieťa pocíti našu dôveru v jeho schopnosti. Tá v ňom následne  prebúdza i motiváciu zlepšovať sa. Keďže povzbudenie nie je kritika, získava aj potrebnú odvahu vnímať chyby a neúspechy ako možnosť sa ďalej učiť.

Čo rozumieť pod pojmom – Že k nám patrí?

Mať rodinu nie je len strecha nad hlavou, dostatočná strava, ošatenie, mobil, a iné materiálne výdobytky modernej doby. Pri dôraze na tieto komponenty sa nám môže dieťa ľahko premeniť na výnimočný kus nábytku v rodinnom inventári.

Nestačí však ani fakt, že deti považujeme „teoreticky“ za rovnako plnohodnotných členov rodiny, je potrebné im to ukázať. Deťom treba dať najavo, že majú svoje nezastupiteľné miesto a sú pre nás dôležité. V prvom rade ide o to, ako sa k nim správame a ako s nimi komunikujeme. Rešpekt a úcta voči nim, ako aj spätne voči nám rodičom, by mali byť samozrejmosťou vo vzájomnom prístupe.  Nezabudnime deťom ukázať, že potrebujeme ich pomoc a oceňujme ich každú  snahu. Nechajme ich byť zodpovednými za svoje konanie, tak ako je to umožnené v živote aj nám. A taktiež im ukážme, že nás zaujímajú ich názory a nápady.

Aké existujú riešenia?

Hore uvedené prístupy k dieťaťu stoja na vzájomnej spolupráci a kladú na rodiča vysoké nároky. Vyžadujú zvládanie zručností, ktoré nie sú každému v plnej miere vrodené. Veľakrát ani vzory našich vlastných rodičov nám neposkytli nasledovania hodnú cestu, a tak prepadáme  neistote. Existujú dve možnosti ako ju preklenúť:

  1. Štúdium odbornej literatúry
  2. Školenia, kurzy, konzultácie

Štúdium literatúry je veľmi potrebné a dôležité, ale na druhej strane časovo náročné a namáhavé. Na trhu existuje nespočetné množstvo kvalitnej literatúry, ale kto nám poradí kde začať, čo je dôležité? A ruku na srdce – koľko času a energie nám zostáva na štúdium po večeroch, keď sme unavení z celého dňa, keď potrebujeme komunikovať so svojim partnerom?

Preto jednou z možných ciest podpory rodičovstva sú kurzy, kde sa rodičia učia praktickým postupom a zručnostiam komunikácie, či  riešeniu konfliktov s dieťaťom, odhaľujú základné postoje, s ktorými pristupovať k dieťaťu, aby bolo ochotné s vami spolupracovať a preberať na seba zodpovednosť.

Lektor ponúkne nové prístupy, vyabstrahuje esenciálne problémy a riešenia. Robí sprievodcu, rieši s rodičmi modelové situácie, najčastejšie sa opakujúce problémy, ako aj ich vlastné zložité konflikty.

Nemenej podstatné je, že sa rodičia ocitnú v spoločnosti ľudí s rovnakými potrebami vo výchove. Skupina sa tak stáva dôležitým zdrojom nažitých skúseností a novej inšpirácie, ako aj bezpečným miestom pre riešenie citlivých výchovných problémov.

Povzbudenie na záver

Žijeme rýchlu a náročnú dobu. Máme dojem, že nestíhame,  nekomunikujeme, že vzťahy a život žijeme povrchne. Tradičný hodnotový systém už neexistuje a spoločnosť neponúka univerzálne riešenia. Absentuje ucelený systém rodičovského vzdelávania.

Tento stav môžeme, lepšie povedané musíme, začať riešiť individuálne. Musíme začať hľadať riešenia a prístupy. Nikto to za nás nespraví(ani škola, ani cirkev, ani televízia…) a zodpovednosť za výchovu našich detí ostane vždy len na nás.

Neváhajme začať hľadať, skúšať, komunikovať! Ako sa hovorí – kto hľadá, nájde…. Súčasná doba ponúka možnosti, treba sa ich len chopiť!

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: