Slová, ktoré používame, keď s deťmi hovoríme majú obrovskú silu. Slová majú schopnosť zahojiť bolesť alebo ublížiť, vytvoriť blízkosť a naopak rozdeliť, umlčať city, či otvoriť srdce, posilniť závislosť alebo vlastnú silu. V dnešnej dobe sú jednou z veľmi mocných zbraní.  Dobre vieme ako môže cielená kampaň, založená hoc i na klamstve, zmeniť život nejedného človeka. A to v dobrom i zlom zmysle slova. No napriek tomu, mnohokrát narábame so slovami akoby bez hlbšieho zamyslenia. Nepozastavíme sa nad tým, čo vlastne ideme vyriecť.

A teraz si v mysli predstavme, ako prebieha komunikácia s našimi deťmi. Sme stavitelia zvukotesnej steny alebo komunikačného mosta, cez ktorý prebieha bohatá diskusia?

Ani si neuvedomujeme ako často nás vlastne deti nepočúvajú. Množstvom slov , ktoré na nich púšťame tvoríme u nich takzvanú „selektívnu poruchu sluchu“ , a teda „ na rodičov hluché deti“. O čom to tu hovoríme? V kročme do deja jasným príkladom.

Možno sa pamätáte na jeden z pocitov zo svojho neskoršieho detstva, keď ste niečo vyviedli a rodičia sa snažili od vás zistiť prečo ste to urobili, či si uvedomujete , čo to vlastne spôsobilo…Zvyčajne sme radšej neodpovedali, lebo sme dobre vedeli, že sme porušili dohodu, alebo sme mali na vec tak odlišní názor, že nebol pre rodičov za žiadnych okolností akceptovateľný.  A vtedy začala tá nekonečná tortúra lekcií, moralizovania a kázania. Poučilo vás niečo z toho? Alebo si skôr pamätáte ako ste si v duchu hovorili: „Prečo mi radšej jednu nestrelia a vec je vybavená.“

Teraz, v polohe rodiča, už tušíme prečo nám vtedy tí naši otcovia a mamy nechceli streliť. Ale uvedomujeme si prečo aj my samy do dieťaťa toľko hudieme? Nie je to tým, že máme pocit, že musí počuť všetky možné dôvody, z ktorých sa poučí, vezme si ich k srdcu a prestane neželané správanie praktizovať?  Vlastne táto naša vysvetľovacia potreba, neustále mentorovanie alebo opakovanie istých zásad je teda čisto o tom ako primeť dieťa robiť to, čo si želáme.

Avšak všimli ste si, že keď pri deťoch používame veľa slov typu „rob toto“, „urob tamto“, alebo stále vysvetľujeme, deti sa akoby stávajú hluché? A my si vtedy povieme sami pre seba, veď ma nepočúvajú. Miesto toho, by sme sa mali zamyslieť nad tým, že tento typ riešenia, či rodičovského prístupu vlastne nie je asi veľmi efektívny.  Poďme sa teraz spolu pozrieť, čo by sme s tým mohli urobiť.

Prvý krok: Nikoho v živote k ničomu nedonútite

Prvým krokom pre minimalizáciu času „rozprávania NA“ dieťa je uvedomenie si faktu, že nikoho v živote k ničomu nedonútime, teda ani svoje dieťa. Môže mať najlepší sluch na svete, ale je vám to nanič ak vás dieťa nechce počúvať. Jeho vôľa vypočuť vás je rovnako dôležitá ako zdravé uši, ktorými počúva. Môžeme teda prikazovať, vyhrážať sa, trestať, ale to ho k naozajstnej spolupráci nepresvedčí. Tá sa musí opierať o pocit zodpovednosti, nie o poslušnosť našich detí. Deti je potrebné zameriavať na ich vlastné riešenia a schopnosť ustáť dôsledky svojho rozhodnutia. Ukážme si to na nasledujúcej situácii:

Často sa stáva, že rodič nezainteresovaný do hádky medzi dieťaťom a druhým partnerom povie:

„Nevidíš, ako si rozčúlil ocka? To predsa nemôžeš nechať tak. Choď a daj to do poriadku, ospravedlň sa mu!“

Pozrime sa na maminu reakciu podrobnejšie. Kam dieťa zavedie. Mama týmto spôsobom jasne vyžaduje poslušnosť. Zároveň začala komunikáciu voči dieťaťu obvinením ( prípadne aj neoprávnene) s následným príkazom, čo treba spraviť. Čo sa podľa vás s najväčšou pravdepodobnosťou stane? Na základe prirodzeného ľudského založenia dieťa začne bojovať. Bude odporovať a vzpierať sa. Po istých nátlakoch sa  prípadne aj ospravedlní. Počuli ste už niekedy také ospravedlnenie? Pravdepodobne áno, je sprevádzané nevôľou v hlase a rýchlym odchodom od otca. Je formálne. Zmena postoja u dieťaťa jednoducho nenastane. Mama ho k nej  nedonútila, napriek tomu, že navonok sa udial očakávaný akt zmierenia. Ale ako pomôcť či naviesť dieťa správnym smerom? Keď sa tretia osoba ako mama, zamieša do konfliktu, mala by si predovšetkým uvedomiť, že dieťa sa rovnako zmieta v emóciách hnevu ako otec. Tieto jeho pocity sú plne oprávnené, a preto ich uznanie: „vidím, že sa hneváš rovnako ako ocko“, pomôže dieťaťu utíšiť sa a nájsť opätovnú motiváciu k spolupráci. Postupne sa stáva schopné a hlavne ochotné nájsť správne riešenie aj s prípadnou pomocou mamy. Napríklad aj také, že sa s ozajstnou ľútosťou pôjde ospravedlniť.

Môžete byť akokoľvek pevným rodičom , ale snaha zmeniť alebo kontrolovať dieťa je oveľa ťažšia a náročnejšia ako rozhodnutie nechať zodpovednosť na dieťati. Zmeniť vlastné rodičovské správanie na účinnejšie je na jednej strane oveľa jednoduchšie, pretože sa stačí sústrediť len na jednu osobu- na seba. Je to však aj ťažšie keď si uvedomíme aké jednoduché je obviniť naše dieťa z nepozornosti, nerešpektovania a nedostatku ovládania sa!

Druhý krok: Zmeňte slová na činy

Ak prídete na to, že väčšinu času s deťmi venujete pripomínaniu, dohováraniu  a vysvetľovaniu, skúste si jeden deň vyhradiť  na pozorovanie. A to tak, že budete počúvať sami seba, čo vlastne hovoríte. Môže sa stať, že budete nemilo prekvapený koľko zbytočných a neužitočných slov vychádza z vašich úst. Skúste načúvať rodičom v supermarkete, na ihrisku, či v parku. S najväčšou pravdepodobnosťou začujete tie isté veci mnohokrát bez toho, že by sa niečo aj stalo.

Mnohé problémy zmiznú akoby šibnutím čarovného prútika, keď budete jednoducho menej hovoriť a viac konať.

Tak napríklad je rešpektujúce zobrať malé dieťa za ruku, keď idete ulicou mesta plnou ponáhľajúcich sa ľudí. Rovnako je vhodné zobrať dieťa na ruky a dať ho do vane , keď samé nechce vojsť dnu. Nerešpektujúce sú naše dohovárania, vyhrážky, podplácania alebo kázania.

Tretí krok: Nepýtajte sa

Vyhnite sa opytovaniu, či deti chcú urobiť niečo, čo urobiť musia. Napríklad : Prichystala by si na stôl? Upratal by si si izbu? Tieto typy otázok vo väčšine prípadov povedú k jednej a tej istej odpovedi: „Nie.“

Čo však povedať, keď príkazy typu „prichystaj na stôl“, či „uprac si izbu“ sú rovnako nevhodné. Riešením je reč, ktorou povzbudíme spoluprácu. Sú to všeobecne vety v prvej osobe množného čísla, ktoré konštatujú nevyhnutnosť istej aktivity či činu na to, aby následne mohla prísť činnosť iná. V našom príklade by sme povedali: „stôl musí byť prestretý predtým než si dáme obed“,  alebo „upraceme si izbu predtým než sa vyberieme hrať von“.

Ak budete tento spôsob rozprávania sa s dieťaťom používať od malička, vyhnete sa v budúcnosti veľkému množstvu zbytočných bojov. Je tomu tak preto, že vybudujete konzistentnosť a rutinu pre niektoré činnosti, ktoré vaša rodina pravidelne robí. Treba si uvedomiť, že ich nie je málo a sú to práve tie, o ktoré sa denne s deťmi sporíte. Konkrétne  máme na mysli základné hygienické návyky ako:  umývanie rúk pri príchode zvonka, po použití toalety, alebo pred jedlom, večerné kúpanie či sprchovanie ,čistenie zubov…

Zuby sú zväčša v každej rodine vďačnou témou. Je dôležité pre vyhnutie sa budúcim komplikáciám a zbytočným denným kázaniam, vytvárať tento návyk od momentu, keď dieťatku začnú rásť prvé zúbky. Pôjde o formu zábavy a stane sa z toho potrebná rutina  a nie príležitosť k dohadám. Potom práve rutina pomôže preklenúť situácie, keď si dieťa zabúda zuby umývať . V momente, keď zbadáte, že dieťa odchádza od jedla inam ako do kúpelne, stačí povedať jednoduchú, holú vetu: „Po jedle si umývame zuby.“ Netreba žiadne hádky, žiadne otázky.

Štvrtý krok: Očný kontakt s dieťaťom

Ďalší spôsob ako si byť istý, že to čo sme povedali  bolo aj vypočuté a zavnímané, je byť v očnom kontakte s dieťaťom, keď mu danú vec hovoríme. Znamená to napríklad vyhnúť sa pokrikovaniu príkazov z kuchyne do detskej izby. Sú s najväčšou pravdepodobnosťou neúčinné najmä preto, že dieťa je zabrané do inej činnosti. Ak od detí niečo požadujeme je potrebné rozprávať priamo k nim. Vtedy si môžeme byť istí, že nás zavnímali a správne porozumeli tomu, čo sa snažíme vyjadriť.

Na záver by sme mohli naše zamyslenie zosumarizovať do jednej užitočnej vety:

Menej hovorte –viac konajte.

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: