Predhovor

Zmeny súčasného hmotného sveta sú prekotné. Pred štyrmi rokmi mi vnuk nainštaloval do  počítača novinky, ktoré dnes už nefungujú, sú zastarané. Avšak Shakespeare je i po štyristo rokoch aktuálny. Láska, nenávisť, radosť, smútok, žiarlivosť, závisť či žičlivosť, na ktorých stoja jeho hry, pretrvali. Zmena postojov je veľmi pomalá. Pomalá aj tam, kde sa stáva pre svet nebezpečná. Vo výchove. Vyspelá technológia v rukách diktátorov typu Hitlera či Stalina môže zničiť svet. Jediná obrana proti tomu je nedopustiť, aby si národ sám volil do čela tyrana, aby mu dal k dispozícii dostatok pomocníkov na konanie zla a hrôz.

Treba nám občanov sebavedomých a prajných. Práve takých by mala vychovávať škola. Vzdelávaciemu systému sa to však nedarí, a preto v mnohých krajinách vznikajú iniciatívy usilujúce sa o nápravu. Neustále narastá počet rodín, ktoré si vychovávajú deti doma (homeschooling), i škôl zameraných na výchovu autonómnych ľudí.

Pravda, nie je to škola, čo najintenzívnejšie formuje človeka. Je to rodina. I tu, žiaľ, pretrvávajú povery a predsudky o tom, ako treba deti vychovávať. Potvrdzuje to známa ľudová poučka: Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko. Základný predsudok rodičovskej výchovy spočíva v istote rodiča, že on vie lepšie ako dieťa, čo potrebuje jeho potomok.

Pekne to ilustruje príbeh uvedený v tejto knižke. Matúško chce ísť na šmykľavku, ale otec ho presviedča, aby trénoval na lezeckej stene. Hnevá sa, že ho syn neposlúcha. Podobný príbeh som zažil i ja. Otec si neuvedomuje, že synovu potrebu neriadi tvrdohlavosť, ale genetický kód, ktorý do neho vložila príroda. A tá je múdrejšia ako otec. Dieťa vie, čo sa má kedy naučiť. Filozof Francis Bacon to pochopil už v 16. storočí: Naturae enim non imperatur nisi parendo. – Prírode nemožeme prikázať inak, iba tým, že ju poslúchneme.

S radosťou pozorujem, ako v poslednej dobe narastá nielen u nás, ale aj v mnohých krajinách sveta potreba rodičov opustiť pri výchove tradičné vzorce mocenského správania a hľadať účinnejšie metódy. Rozrastajú sa i možnosti poradenskej služby, ktorá vychádza potrebám rodičov v ústrety. K tejto iniciatíve patrí aj knižka, ktorú držíte v rukách.  

Autorka Martina Vagačová je úspešná poradkyňa rodičov, vychádzajúca nielen z teoretického štúdia, ale predovšetkým z mnohoročných vlastných skúseností. Práve tie prestupujú celým textom vo forme príbehov a pomáhajú často bezradným rodičom riešiť zložité výchovné problémy. Za najväčšiu devízu knižky považujem autorkine základné presvedčenie, ktoré je totožné s presvedčením mojím, zdedeným po otcovi. Rodič môže úspešne riešiť problémy s deťmi iba vtedy, ak opustí predsudok o „hlúpom dieťati“ a bude rešpektovať jeho somatickú, citovú i sociálnu autonómiu.

Knižku je možné čítať od úvodu po záver, ale je veľmi pravdepodobné, že sa čitateľ bude k jednotlivým častiam vracať, keď narazí na problém, ktorý je v jeho rodine aktuálny. Možno mu rada autorky pomôže, ale možno sa to nepodarí. Potom je na rodičovi, aby sám hľadal riešenia v duchu hodnôt, ktoré mu ponúka knižka. Uvedené návody nemôžu pokryť rozsiahlu oblasť problémov, aké život prináša. Môžu však – a o to sa tiež autorka usiluje – ukázať smer, ktorým sa má hľadanie rodiča uberať.

Rodič, ktorý vníma vývoj svojho dieťaťa, jeho úspechy, nezdary i schopnosť prekonávať prekážky, a zároveň si uvedomuje svoje výchovné počínanie, postupne získava cenný materiál. Vlastná skúsenosť sa mu po čase stane rovnakou výchovnou pomôckou, akou je táto knižka.

Prajem jej úspešnú cestu k rodinám a verím, že prispeje k zvýšeniu kvality rodinného života svojich čitateľov.

Milan Hejný 8. júla 2020