Už len samotné slovo dôveryhodnosť naznačuje, že si ju treba ”vyslúžiť”, a to rovnako s deťmi, tak ako s ktorýmkoľvek 
dospelým. Začína to rodičovským postojom úcty a rešpektu hneď od narodenia. Dieťa potom môže prežívať, že za to stojí, že je dôležité. Konkrétne to počuje, keď sa k nemu láskyplne prihovárame, keď mu odpovedáme na jeho mimoverbálne prejavy, cíti či poznáme a veríme jeho potrebám a či ich zosúlaďujeme s tými našimi. Ak sa deti budú môcť na nás spoľahnúť už v rannom veku, prídu potom aj s veľkými problémami ako …násťročný. A to stojí určite za to.
Ako na to? Skúste zopár nástrojov:
Sústredené počúvanie.
Znamená naozaj všetko odložiť a vypočuť si dieťa. V zhone dnešného života je iste veľmi náročné zastaviť sa práve vtedy, keď sa snažíte odniesť dieťa na krúžok, a ono vám potrebuje ukázať autíčko, ktoré mu požičal kamarát v škôlke. Zastaviť sa v kráčaní, nezdvihnúť vyzváňajúci mobil, a miesto toho sa zahĺbiť do radosti hravého sveta vášho syna či dcéry. Spomeňte si, kedy naposledy ste boli ochotný takto sa zastaviť, a preorientovať sa na vaše dieťa? Dávame totiž v šanc moment, kedy dieťa možno konečne nabralo odvahu povedať vám niečo kľúčové. V zásade, tých pár minút nášho ponáhľania, nám stojí za získanú možnosť, vstúpiť do života dieťaťa, dozvedieť sa niečo o ňom, prípadne mu pomôcť zorientovať sa a naučiť sa… Hlavne však získať ďalší kúsok dôvery, že stojí za to prísť za nami a zdieľať sa.
A ešte jedna dôležitá poznámka. Vypočutie znamená zachytiť prežívanie toho, čo vám dieťa hovorí. V momentoch, keď s ním hlboko nesúhlasíte to môže byť mimoriadne náročné. Ak však chcete skutočne zachytiť, čo daná situácia pre dieťa znamená, zdržte sa hodnotiacich komentárov, analýzy alebo dobrej rady. Zablokujú zdieľanie, a vaša dôveryhodnosť rapídne klesá.
Prirodzená zvedavosť.
Váš záujem, najmä cez pamätanie si mien kamarátov, príbehov, ktoré práve deti riešia, vecí, na ktorých im záleží, alebo ich majú v obľube. Otázka typu: ”Inak ako sa má Juditka? Našla už tie topánočky pre bábiku?” alebo : “A čo Jožo pôjde s tebou na ten koncert či dal prednosť počítaču?” – dávajú slobodný priestor na začiatok dialógu, ktorý je pre dieťa zaujímavý a veľmi potrebný. Popritom sa dozviete aj o tom, čo sa deje v škôlke, škole, na krúžkoch a iných miestach, kde s ním nie ste. To všetko preto, že sa zaujímame o jeho život a nie o jeho výkony.
Diskrétnosť.
Je to kľúčová vec pre kohokoľvek, keď sa nám má zveriť s veľmi delikátnou záležitosťou. Je nevyhnutné dodržiavať mlčanie o tom, čo si deti želajú alebo nie, aj keď nám sa to zdá nepodstatné, či veľmi milé na zdieľanie pre iných. Zahanbenie, ktorým potom dieťa zaplatí za našu rozmarnosť si zrejme neželáme, či?
Nečakaná pozornosť.
Týmto dávame dieťaťu istotu, že naňho myslíme, že je pre nás dôležité, čo prežíva, že nás zaujíma vec, ktorú práve robí. Celkovo ide o odkaz, že má svoje nezastupiteľné miesto v našom živote práve ono, také aké je.
Otvorené a pravdivé zdieľanie vážnych vecí.
Nepodceňujte deti v tom, že keď sú malé, nerozumejú situáciám, ktoré k nám prichádzajú. Deti síce nerozumejú, ale prežívajú danú vec práve cez nás rodičov, takže sa ich to rovnako týka. Nie je jednoduché hovoriť o smrteľnej chorobe blízkych, sexualite, konfliktoch medzi rodičmi. Sú to však veci života, ktoré nami hýbu a treba im rozumieť. Preto začnite s nimi od malička, a môžete len v jednoduchosti konštatovať napríklad takto: “Stará mama sa necíti dobre, a preto som viac napätá než zvyčajne.” Uistite deti, že sa o to postaráte, ale chvíľu to potrvá. Povedzte im, že s nimi to nemá nič spoločné, nemusia sa o nič báť. Ak budete konať prirodzene, budete faktický, jasný a čitateľný, potom aj deti sa postupne naučia klásť otázky, hovoriť o svojich emóciách či otvárať debatu o ťažkých veciach.
Autor článku: Martina Vagačová Pači sa mi to: