Komunikácia s deťmi, alebo ako účinne počúvať, aby nám dôverovali.

Komunikácia je schopnosť, bez ktorej sa človek v živote nezaobíde. Ak viete komunikovať máte v spoločnosti veľké možnosti . Ste schopný uplatniť sa v mnohých zamestnaniach, môžete nadviazať dobré vzťahy a priateľstvá. A to všetko preto, že viete počúvať a vyjadriť sa. Mnohí ľudia majú plné hlavy nápadov, čo treba urobiť , ako pomôcť druhým…Ak ich však nevedia artikulovať, veľa nedosiahnu. Komunikácia je vlastne nástroj, ktorý spája ľudí a mení myšlienky v činy.

Touto témou opäť pokračujeme v predstavovaní konceptu Efektívneho rodičovstva. Jednotlivé oblasti , ktorým sme sa venovali  v predošlých troch číslach :  Základné princípy výchovy  (8/2010), Porozumenie správania- rodičovského i dieťaťa (9/2010) a Povzbudzovanie  (10/2010) postupne dotvárajú mozaiku efektívnej výchovy. Ďalším chýbajúcim kamienkom je  komunikácia.

 Ako funguje komunikácia v našej rodine?

Skúsme spolu porozmýšľať. Ak by nás hodnotili za komunikáciu s partnerom či deťmi, čo by sme dostali?   Pravdepodobne by sa väčšina z nás nemala čím chváliť.  Prečo to tak v skutočnosti vyzerá? Rodičia rozprávajú so svojimi deťmi o vzájomných problémoch, hovoria k nimna nich, priateľsky a láskavo, no napriek tomu často nedochádza k porozumeniu či spojeniam. Partneri sa rozprávajú každý deň, ale aký je výsledok a aký majú z toho pocit? Znamená to teda, že hovorenie a rozprávanie nie je komunikácia? Výstižné vysvetlenie ponúka citát Donny Notte:

Keď niekoho naozaj počúvam, mám pocit, akoby som bola súčasťou toho človeka. Keď mi deti chcú povedať niečo dôležité a ja ich sústredene počúvam, je to obojstranný dialóg. Ak počúvam len na pol ucha, je to len jednostranný monológ. Komunikácia si vyžaduje vysielač a prijímač. Až potom môže nastať dobré spojenie.“

Čo my rodičia môžeme z tohto citátu prečítať? Donna nám ponúka, aby sme sa v momente načúvania , oslobodili od túžby ovplyvňovať a riadiť dieťa podľa vlastných presvedčení. V jej reči máme byť akoby súčasťou dieťaťa,“ kráčať v jeho topánkach“. Ak sa o to snažíme,  uschopňujeme  sa totiž  k aktívnemu počúvaniu.  A to je najlepší nástroj na nadviazanie spojenia medzi dieťaťom a nami. Nástroj, ktorý nás ako rodiča mení v skutočný prijímač a tým dáva dieťaťu možnosť slobodne vysielať to, čo cíti a potrebuje uvoľniť.

Každý deň prežívajú deti množstvo podnetov a zážitkov. Tieto nahromadené emócie potrebujú zdieľať.  Podarí sa to len vtedy, ak sú povzbudzované ich otvorene vyjadriť. Aktívne počúvanie umožňuje túto katarziu. Pomáha deťom zistiť, čo skutočne cítia. Potom, ako sa im podarí pocity vyjadriť, často sa vyparia akoby šibnutím čarovného prútika. Preto aktívne načúvanie pomáha deťom prekonať strach z negatívnych pocitov. Keď rodičia ukážu, že bezvýhradne akceptujú ich pocity, pomáhajú tiež dieťaťu k ich  prijatiu. A následne sa z našej rodičovskej reakcie  učia, že pocity sú vlastne priateľské a užitočné.

Ako teda aktívne počúvať?

Veľakrát máme snahu dieťa sústredene počúvať a ihneď reagovať dobrou radou alebo informáciou. Myslíme si totiž, že dieťa potrebuje od nás poradiť, potrebuje počuť návrhy riešení . Opak je však pravdou. Tieto rady a návrhy slúžia skôr ako bariéra medzi nami a tým, čo dieťa zdieľa. Môžu totiž dieťaťu evokovať našu  snahu meniť ho. Dobrá rada je v skutočnosti málokedy akceptovaná a informácia využitá.  Je to, ako keď sa snažíme veľmi nadšenému dieťaťu, ktoré práve objavilo bicyklovanie vysvetliť, že tých 6km k babičke ešte neprejde. Ťažko mu pomôže fakt, že cesta je dlhá a treba k nej veľkú dávku húževnatosti a tréningov, aby sa tam  dostalo. V tej chvíli dieťa potrebuje povzbudenie, pochopenie a akceptáciu jeho pozitívnej emócie.  

Mnohokrát  ani dobrá snaha motivovať dieťa nevyznie ako podpora. Vysvetlíme si to na nasledujúcom príklade, kde mamička  povzbudzuje ustráchané dieťa slovami : „ Som si istá, že všetko dobre dopadne.“ V prípade, že je dieťa hlboko zneistené v danom probléme, uvedený výrok mu signalizuje skôr nepochopenie, ako podporu. Inými slovami väčšina spôsobov, či nástrojov takých bežných pre komunikáciu medzi ľuďmi ,sa javí nepoužiteľných pre aktívne načúvanie.

Čo teda robiť?

Na čom je aktívne počúvanie postavené? V jadre ide o to, ako zachytiť správu, ktorú nám dieťa komunikuje. Teda pochopiť, čo sa skrýva za jeho výrokmi.  Inými slovami povedané: počúvať, cítiť a vžiť sa. 

Dieťa je mnohokrát ešte veľmi malé na to, aby presne do slov zakódovalo to, čo prežilo, čo cíti. Rodič  vlastne slúži ako dekodér, ktorý vysielanú, šifrovanú správu  zachytí a preloží. Musí dieťa uistiť, že pochopil kód a vie čo ten kód znamená, že rozumie a číta presne to, čo dieťa vyslalo. A to si vyžaduje niekoľko krokov.

1. Vypočutie celku (pochopiť zmysel)

2. Vcítenie sa

3. Reflexiu (odpoveď na pocity)

 

1. Vypočutie celkového zmyslu

Každá jedna správa, ktorú ľudia komunikujú v zásade pozostáva z dvoch častí: obsahu a pocitu, či postoja  ktorý sa za obsahom skrýva. Obidve časti sú podstatné a dávajú danej správe celkový zmysel.  Ukážme si to na príklade.

Dieťa príde a povie: „ Dorobila som poriadok v izbe.“ Čo asi v preklade znamená, že sa pýta, či ešte niečo má spraviť alebo je voľné.

Mohlo by však prísť a povedať: „Konečne som skončila s tým šialeným upratovaním izby!“ Obsah je ten istý , ale celkový význam odkazu dieťaťa sa zmenil  dôležitým spôsobom pre obe strany, dieťa i rodiča. Tu je možnosť pre pozorne načúvajúceho rodiča  svojou odpoveďou potvrdiť vzťah, vzájomné porozumenie a prijatie.

Predpokladajme, že rodič odpovie jednoducho. Požiada o spravenie ďalšej úlohy(napr. ďalšej domácej práce). Bude dieťa cítiť, že celý jeho odkaz bol vypočutý? Bude mať pocit docenenia jeho práce, pôjde s radosťou do ďalšej úlohy?

A teraz sa pozrime ako by mohla znieť odpoveď rodiča v duchu  Efektívneho rodičovstva. 

„Si rád, že to máš za sebou, čo? Ale si sa nadrel !  Túto prácu asi  nepotrebuješ robiť veľmi často!“

 Alebo čokoľvek iné, čo utvrdí dieťa v tom, že sme zachytili jeho správu. Neznamená to, že teraz  rodič nezadá ďalšiu úlohu, alebo že musí počúvať hodinové ponosy dieťaťa o tom, aké to bolo ťažké. Rodič len môže urobiť či povedať mnohé veci inak, vo svetle toho, čo sa od dieťaťa dozvedel. Nie je to však vždy nevyhnutné.

2. Vcítenie sa

Rodič  sa snaží zavnímať pocity dieťaťa a vcítiť sa do jeho kože, snaží sa pochopiť , čo prežíva. Týmto citlivým mechanizmom môže zmeniť atmosféru priemernej či negatívnej klímy na príjemnú .

3. Reflektujte pocity

V niektorých situáciách sú pocity dôležitejšie ako obsah samotnej správy. Dokonca reakcia na obsah môže byť úplne nezmyselná. Povedzme, že dieťa príde a povie nasledovné: „ Najradšej by som tú zbierku úloh z matematiky roztrhala na kúsky,  rozmixovala vo vode a spravila z toho krásny ručný papier na narodeninové pozdravy.“  Odpovedať logicky na samotný obsah by bolo nanajvýš absurdné. Reakcia na zúfalstvo z pokusov vyriešiť matematické príklady je rozoznaním odkazu správy.

Vždy ide o rôzne odtiene jednotlivých prvkov tvoriacich zmysel správy.  Načúvajúci rodič sa musí učiť rozoznávať celkový zmysel toho, s čím dieťa prichádza. Je treba sa pýtať z každej strany.  Čo sa mi snaží povedať? Čo pre neho táto situácia znamená? Ako ju vidí tá moja ratolesť?

Nápovede k porozumeniu

Nie všetko, čo nám dieťa hovorí je skryté v konkrétnych slovách.  A tak sa rodič stáva pozorným poslucháčom, ktorý musí zachytiť oveľa viac ako tok slov, teda aj neverbálne prvky reči dieťaťa. Výraz tváre, postoj tela, pohyb rúk, rýchlosť dychu, pohyb očí to sú všetko signály, ktoré napovedajú o vnútornom rozpoložení dieťaťa. Spôsob akým rozpráva, či je reč plynulá alebo prerušovaná, rýchla, alebo rozvláčna, to všetko nasvedčuje o emóciách viazaných k danému príbehu, s ktorým sa dieťa prišlo podeliť.

Čo komunikujeme aktívnym načúvaním?

Niekomu by sa mohlo zdať, že aktívne načúvanie dieťaťu nedáva žiadnu odpoveď. Akoby išlo len o pasívnu reflexiu jeho pocitov a vnímania situácie. Nie je to však tak. Dieťa od nás prijíma odkazy typu:

-„ Zaujímaš ma ako osoba a to čo cítiš je dôležité“.

– „Rešpektujem tvoj názor, aj keď s ním nemusím súhlasiť , pretože pre teba je dôležitý.“

– „Som si istý, že máš čím prispieť. Nesnažím sa ťa ani zmeniť , ani hodnotiť.“

– „Chcem ti jednoducho rozumieť. Stojí mi to za to ťa počúvať“.

– „Chcem, aby si vedel, že som osoba, za ktorou môžeš kedykoľvek prísť sa porozprávať.“

Rovnako podstatný je fakt, že pozorným načúvaním vlastne dieťaťu preukazujeme rešpekt. To je niečo, o čom ho nemáme ako presvedčiť slovami, ale len vlastným správaním. A práve tento druh komunikácie je toho najlepším nástrojom.

Ak my ukážeme dieťaťu, že máme záujem pochopiť, čo nám hovorí, čo vlastne potrebuje, meníme aj jeho schopnosť načúvania a komunikovania konštruktívnym smerom.  Nie je ľahké zmeniť  rozčúlenie a hnev na spoluprácu, ale stojí to za to.  Počúvanie je skutočne efektívnym  nástrojom,  ako to zvládnuť. Ak my ako rodičia budeme príkladom  načúvajúceho s porozumením a rešpektom, s najväčšou pravdepodobnosťou sa dožijeme vypočutia a pochopenia od nášho dieťaťa.

Počúvanie s porozumením je však  oveľa zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Musíte pri ňom neustále kontrolovať svoju schopnosť vidieť svet očami vášho dieťaťa. Čo to konkrétne znamená? Ide o snahu vlastnými slovami zopakovať vypočuté. Na základe  odpovede dieťaťa sprevádzanej rozličnými  neverbálnymi signálmi , získate vedomosť o tom, či ste ho porozumeli .

Presne tak ako v nasledujúcej situácii:  

Táňa povie mame: „ Dnes nechcem večerať.

Mama: „ Nemáš chuť do jedla?“

T: „ Nie, mám stiahnutý žalúdok.“

M: „Obávaš sa niečoho?“

T: „To je slabé slovo! Mám strach.“

M: „Hm, bojíš sa…“

T: „ A ešte ako, veď zajtra mám ten koncert . Bojím sa, že sa zaseknem a nebudem vedieť ako ďalej.“

M: „Je to pre teba také dôležité, že sa bojíš aj najmenšej chyby.“

T: „No, veď…Ale minule mi to celkom vyšlo aj s chybou. Nikto si toho ani nevšimol. Veď ,nejako to len bude.“

M: „Už máš aj dobrú skúsenosť ako von z problému.“

T: „To hej…Vieš čo mami, ja si  predsa len trocha dám.“  Uzaviera Táňa rozhovor.

Úskalia  aktívneho počúvania

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že aktívne počúvanie je zručnosť, ktorej sa musíme stále učiť. Až postupným praktizovaním získavame vytúženú schopnosť správneho chápania dieťaťa. Ako každé učenie i nadobúdanie načúvacej zručnosti má však svoje úskalia, s ktorými sa treba popasovať. Jedným z nich je skutočný záujem o dieťa, keď k nám kedykoľvek prichádza so svojou  dôležitou zvesťou. Náš postoj voči nemu dieťa prečíta na vedomej alebo nevedomej úrovni. Pokiaľ len predstierame záujem, stratí chuť ďalej s nami zdieľať. Prestáva komunikovať.

Ďalšie možné úskalie načúvania prichádza s rizikom zmeny vlastného postoja, či názoru v nazeraní na vec. Akonáhle sa chceme vcítiť do perspektívy dieťaťa, rozumieť zmyslu jeho skúseností, podstupujeme riziko, že  my prejdeme zmenou a možno aj prijmeme jeho názor. Takýto akt vcítenia  však zahŕňa hlboký záujem a lásku. A k takýmto zmenám treba aj odvahu a chuť vyvíjať sa.

Čo dodať na záver ?

Rodičia, ktorí sa učia aktívnemu počúvaniu objavujú nové potešenie z dieťaťa, zo vzájomného rešpektu a hlbšieho záujmu. Aktívne načúvanie „necháva horúci zemiak v rukách dieťaťa“. Ak rodičia odpovedajú na problémy dieťaťa aktívnym načúvaním, budú svedkami toho, ako deti začínajú sami rozmýšľať. Dieťa analyzuje problém samostatne, prípadne príde ku konštruktívnemu riešeniu. Aktívne načúvanie dáva dôveru zatiaľ čo rady, logika a inštrukcie sprostredkovávajú nedôveru tým, že preberajú zodpovednosť za riešenie od dieťaťa. A v neposlednom rade budujú vzájomný rešpekt.

Preto je aktívne počúvanie jednou z najúčinnejších ciest ako pomôcť dieťaťu k nezávislosti  a zodpovednosti za seba.

Autor článku: Martina Vagačová         Pači sa mi to: