Odolnosť je vlastnosť vysoko potrebná pre život v reálnom svete. Každý z nás, i keď v rôznej miere a intenzite, zažíva sklamania, prehry či dokonca rany pod pás. Odolnosť ako schopnosť popasovať sa s nimi a vykročiť ďalej, je nevyhnutnou charakterovou črtou. Práve ona nám umožňuje prežívať realitu života okolo nás a nezanevrieť. Ak naučíme deti prijímať v živote dobré aj zlé, pomôžeme im zakúsiť realitu, v ktorej môžu žiť plnohodnotný život. Spomeňme si len na osudy známych ľudí, ktorí dokázali stráviť zmysluplne i čas v nútenom väzení.
V tomto svetle je úlohou rodiča naučiť deti, aby ostali verní svojim ideálom a snažili sa ich uskutočňovať. Okrem toho mať schopnosť akceptovať sa aj so svojimi chybami, vedieť odpustiť sebe i druhým a v konečnom dôsledku nedokonalosti napravovať. Jednoducho povedané: dokázať realitu rozoznávať a dôstojne ju zvládať.
Správne vnímanie reality.
Je to schopnosť, ktorá sa dá naučiť. Vo veľkej miere sa dá naučiť už v malom veku a je v plnej kompetencii rodiča. Mama a otec sú tí, ktorí zasvecujú dieťa do tajomstiev spoločenského spolunažívania, fungovania prírodných zákonov a sveta ako takého. Reálne uvedomenie si potreby hraníc a ich dodržiavania hlavne na strane rodičov je to, čo v malom veku prináša deťom pojem o realite. Často sa ale stáva, že práve rodičia z rôznorodých dôvodov bývajú aj hlavnou prekážkou pri uvádzaní detí do reálneho sveta. Ako k tomu dochádza?
Zväčša ide o tieto formy správania:
- Popieranie alebo zastieranie nesprávnych vecí
- Popretie potreby plnenia požiadaviek
- Odsúdenie
- Prehnané ochranárstvo
Všetky uvedené stratégie majú jednu spoločnú črtu. Sledujú cieľ ako zaistiť, aby sme nemuseli zažívať bolestnú pravdu zlyhania. Spoločne by sa dali zahrnúť do pojmov ako obranné mechanizmy, zastieranie reality či klamstvo.
Popieranie alebo zastieranie nesprávnych vecí.
Ide o sklon rodičov popierať, že vzniknutý problém je na strane ich dieťaťa, a tak sa ho snažia preniesť na niekoho iného, prípadne preniesť zodpovednosť na „objektívnu“ realitu. Sú to príklady, keď rodič prichádza do školy riešiť nevyhovujúci prospech alebo správanie jeho dieťaťa. Následne sa potom dieťa takto upevňuje v predstave, že jeho snaha a prístup je v poriadku, a teda ono nepotrebuje nič zlepšiť.
Rovnako deti samotné popierajú svoje prehrešky a problémy. Napríklad šesťročný Emil, ktorý dobre vie, že doma nemá kopať do futbalovej lopty, sa s ňou pohráva v obývačke. Odrazu mu ujde a rozbije vázu na stole. Keďže mama na poschodí ich domu práve utišuje uplakanú sestru, v rýchlosti všetko uprace a uniká do detskej izby hrať sa s legom akoby nič. Jeho popieranie prehrešku ho vedie k domnienke, že nikto sa o tom nedozvie. Je len na rodičoch či mu ukážu, že sa mýli.
Popretie potreby plnenia požiadaviek.
Je to ďalšia z foriem, ktorá vedie ku vyhýbaniu sa a konfrontácii so svojím dobrým a zlým „Ja“. Pri tejto stratégii je niekoľko spôsobov, ktorými rodičia napomáhajú k popieraniu reality. Považovanie dieťaťa za zlé, pokiaľ nespĺňa rodičovské predstavy, je jedným z nich. Sú to tí rodičia, ktorí dokážu pomenovať niektoré zo svojich detí „čiernou ovcou“ rodiny. Alebo hovoria: „ Tá naša Izabela, to je taký malý čert!“ Takýto rodičia už nečakajú od dieťaťa nič dobrého a odsúdili ho za beznádejne nenapraviteľné.
Iní zasa nepoužívajú slovné formy, ale ich tón reči a strohé správanie voči dieťaťu jasne dávajú najavo odsúdenie. Iní rodičia odmietajú rozpor dobra a zla tým, že dieťaťu buď nevenujú pozornosť, alebo ho nevedú k rozumnému správaniu.
Rovnako nastolenie primeraných očakávaní pre dieťa je súčasťou formovania charakteru dieťaťa. Zvládanie neúspechu a dosiahnutie požiadaviek, ktoré sú na dieťa kladené sú súčasťou integrácie osobnosti.
Odsúdenie.
Jeden z ďalších prostriedkov, ktorý bráni priznaniu si vlastných prehreškov či zlyhaní je odsúdenie. Opätovne stojí ako bariéra k tomu, aby dieťa bolo schopné postaviť sa tvárou v tvár realite. Pri odsúdení ide o emóciu, ktorá zavrhuje človeka pre jeho nedokonalosť. Odsúdenie sa prejavuje v hneve, strate lásky a odvrhnutí. V rodičovstve ide najčastejšie o hnev či ochromujúce obviňovanie kvôli pochybeniu. Takýto postoj výrazne odoberá, alebo úplne vezme akúkoľvek odvahu dieťaťa otvorene sa vysporiadať so svojimi nedokonalosťami a neúspechmi. Napríklad sú to tie situácie, keď dieťa neodolá túžbe zobrať si niečo sladké, zje vám zo špajze čokoládu a nechá tam starostlivo upravený prázdny obal, aby zamaskovalo, čo spravilo. Keď večer idete piecť koláč, vytočí vás tá drzosť do nepríčetnosti. Ak si nenecháte čas na vyfučanie pary, zahrniete potomka lávou výčitiek a gradujúcich sa výrazov o jeho osobe. Dieťa bude mať jasnú tendenciu zatĺkať práve preto, že nevie uniesť pocit zúfalstva z toho, čo naň dopadá. Čím hlbšie sa dieťa dostáva do tohto skľučujúceho pocitu, tým vytrvalejšie bude pravdu zatĺkať.
Preto je potrebné, aby sme si pripomínali, že dieťa potrebuje svoj čas na to, aby zistilo, že priame jednanie je jediná cesta k spokojnosti. Je treba v takejto situácii dieťaťu ukázať, že urobilo chybu, ale forma musí byť láskavá, milosrdná a najmä odpúšťajúca. Mala by sa sústrediť na podstatu problému, jeho riešenie a najmä vôľu dieťaťa dať všetko do poriadku.
Prehnané ochranárstvo.
Mnohí rodičia z rozličných dôvodov nevedia odhadnúť reálne schopnosti dieťaťa. Nedôverujú dieťaťu, respektíve ho podceňujú, čo ich vedie k prehnanému ochranárstvu. Takýto prístup neumožňuje dieťaťu získať skúsenosť, ako to v reálnom svete chodí. Skúsenosť, že i pri najlepšej snahe sa chybám nevyhneme. Nemajú teda ani možnosť naučiť sa ako s chybami naložiť, a najmä podľa reálneho zážitku zmeniť svoj postoj. Zároveň však takýmto deťom chýba schopnosť reálneho odhadu, na čo si môžu trúfnuť, čo dokážu. Primerané riziko a sloboda učiť sa zo skúsenosti dávajú deťom spätnú väzbu o tom, že nevedia a nezvládajú úplne všetko. Učia ich teda aj istej pokore vo vlastnom správaní sa.
Vyššie sme uviedli typy rodičovského správania, ktoré bránia dieťaťu reálne sa pozerať na svet. Čo mu však umožní sa s ním vyrovnať? Odpoveďou je cesta budovania sebaúcty a sebahodnoty. Poďme sa na to pozrieť zbližša.
Sebahodnota, sebaúcta
Mnohí rodičia si tento pojem pletú s pozitívnym obrazom seba samého. Na prvý pohľad na tom nie je nič čudné. Pozrime sa však aké výchovné omyly sa pod týmito pojmami môžu skrývať.
- Človeku sa nie vždy darí napriek tomu, že má tie najlepšie úmysly i vôľu. Ak uvažujeme o deťoch, pravdepodobnosť omylu, či chybného rozhodnutia je oveľa vyššia. A to práve z titulu ich vývoja a času potrebného na získanie istých zručností a poznania. Ak by sme pripustili, že cieľom je vidieť sa v pozitívnom svetle, čo si počneme s priestupkami a chybami? Budeme ich zakrývať či ospravedlňovať? Ani jedna alternatíva nie je uspokojivá. Jediné čo môžeme dieťaťu či sebe ponúknuť, je nazerať na dieťa nie ako na dobré, ale ako na milované. Milovať môžeme seba i dieťa také aké je, aj s jeho chybami a momentálnymi nedokonalosťami. Lebo milované „Ja“ má právo aj na chyby, a tak ich nebude musieť popierať a bude ich chcieť riešiť. Milované „Ja“ je teda silnejšie ako pozitívne „Ja“.
- Pozitívna sebaúcta rovnako skĺzava k zameraniu sa na udržanie pozitívneho obrazu o sebe viac než na udržanie vzťahov. Ľudia, ktorí sú v živote šťastní sa netrápia primárne otázkou či sú dostatočne dobrí. Skôr sa zameriavajú na riešenie úloh a čo najlepšie splnenie. Keď sa im nezadarí, pokúšajú sa problém vyriešiť . Neboja sa o svoju „dobrotu“. Nezaoberajú sa teda len sami sebou, ale zaujíma ich aj vlastná užitočnosť k druhým, vzťahy k nim.
- Z predošlého vyplýva aj ďalší problém pozitívnej sebaúcty, ktorý tkvie v neustálom zameraní sa na svoje „Ja“. Výsledkom takéhoto procesu nemôže byť iné ako pýcha. Mnohokrát deti, ktorých rodičia v mylnej viere budovania pozitívnej sebaúcty zakrývajú akékoľvek zlyhanie dieťaťa, budujú v ňom pomýlený obraz o sebe, takzvané super ego. Takýmto deťom sa každý radšej vyhne.
Kľúčová sila sebahodnoty.
Skutočná sebaúcta teda pramení z toho, že sme príjemcovia bezpodmienečnej lásky. Deti takýmto prístupom dostávajú od rodičov možnosť žiť svoje skutočné „Ja“. Majú istotu, že vo vzťahu môžu aj zlyhať. Tým, že majú odvahu priznať si chybu, rodič ich môže podporiť smerom k náprave. To deti uschopňuje k prijatiu reality života, i tej nepríjemnej, a k budovaniu si vnútornej sily niesť zodpovednosť v akejkoľvek situácii. Preto ocenenie úspechov, rozoznanie a podpora jedinečných talentov u detí, vedie k dobrému pocitu zo seba. Prináša vedomie o reálnych zručnostiach a obdarovaniach dieťaťa. Tie mu potom dávajú istotu, že v živote môže uspieť. K tomu podpora zo strany rodičov, keď sa dieťaťu nedarí, pomáha dodávať odvahu na vyriešenie neľahkých situácií. V takomto stave dieťa koná z pozície milovanej osoby. Prirodzene cíti a koná s porozumením, s láskou k nedokonalostiam druhých a sveta okolo seba.
Úlohy rodiča pri vyrovnaní sa s realitou
V prvom rade si my rodičia potrebujeme uvedomiť, že sme tým hlavným nástrojom pre zoznámenie dieťaťa s realitou. Čo to v praxi znamená? Ide o pomoc dieťaťu: sprostredkovať realitu , vytvoriť možnosť sa s ňou vyrovnať, spracovať ju, ustáť zármutok, vyriešiť problém a vzbudiť odhodlanie k zmene správania.
Jednou z najdôležitejších vecí, ktorú je potrebné si v tomto procese uvedomiť je, že deti môžete naučiť rozoznávať dobro a zlo len tak, že im ponecháte možnosť sa na vás hnevať a zažívať sklamanie. Dochádza k tomu vtedy, ak nastavujete deťom hranice a dokážete ich pevne , ale láskavo aj udržať. Narážanie na hranicu je pre deti nepríjemné až bolestivé. Preto vyvoláva hnev niekedy až nenávisť voči rodičom. Ustáť tento proces je možné, ak si uvedomíte neodvrátiteľný fakt. Vaše dieťa totiž nikdy nedokáže prepojiť dobré a zlé pocity pokiaľ sa nezmierite s tým, že sa bude na vás hnevať. Dovoľte im teda hnevať sa na vás a zažiť vlastné sklamanie. Prakticky povedané, ostaňte pevný v otázke hraníc a majte pochopenie pre ich emócie.
„Viem, že ma nemáš teraz rada kvôli tomu výletu. Chápem, že ťa štve, že nemôžeš ísť. Je to jednoducho tak. Je mi naozaj ľúto, že je to pre teba tak nepríjemné.“ Takáto jasná a kľudná odpoveď nás ochráni pred hádkou s dieťaťom, ktorá by zabránila prijatiu a oplakaniu reality. Tým, že ostávate pevný a zahŕňate dieťa láskou a porozumením, proces môže voľne prebiehať. Dieťa sa tak postupne posúva od protestu voči hranici, cez zármutok až k prijatiu reality. Kľúčom ostáva naša pevnosť a láska.
Zisky pre dieťa.
Pokiaľ v našom úsilí vytrváme, bude sa nám dariť. Výsledkom budú nové charakterové črty nášho dieťaťa ako:
- byť sám sebou a nasledovať svoje ideály
- mať odvahu spraviť chybu a nájsť východisko
- vedieť odpustiť sebe i druhým, poprosiť o odpustenie
- vytrvalosť riešiť problémy
- mať radosť zo života
Budú to schopnosti a vlastnosti, ktoré umožnia vášmu dieťaťu viesť uspokojivý a dobrý život. Poskytnú mu vnútornú istotu. Istotu, že napriek vlastnej nedokonalosti, ktorá spôsobuje priebežné vychýlenia zo smeru, poznajú cestu, na ktorú sa majú vrátiť. Pokiaľ sa nám toto podarí u detí vypestovať, budeme mať podiel na tom, že nebudú pred realitou utekať.
Autor článku: Martina Vagačová Pači sa mi to: