Schopnosť rodičov užitočným spôsobom dávkovať odmietnutie je jednou zo základných častí umenia výchovy. Preto aj množstvo použitých NIE v zásade zrkadlí štýl výchovy, ktorý používame.
Ak sme rodičom, ktorý potrebuje mať život dieťaťa na dlani, chce si byť istý, že vyrastá podľa jeho morálnych hodnôt a predstáv o tom, ako
ma slušný človek vyzerať, dáva mu prednášky o živote, rozhoduje za dieťa,…Takýto prístup tvorí prísnu atmosféru zákazov a príkazov, kritiky a napomenutí, kde NIE sa stáva kľúčovým slovom. Uvedomujeme si, že deti sa tak môžu skôr meniť na stroje, ktoré bezmyšlienkovite vykonávajú naprogramované pokyny až kým si nezvolia možnosť vzbúriť sa? Je bolestivé uplatňovať pravidlá bez vzťahu.
Alebo naopak patríme medzi tých, ktorí sa o dieťa strachujú, stále pred ním niečo zametajú alebo uhladzujú vzniknuté konflikty len, aby sa dieťaťu neublížilo? Robíme všetko preto, aby dieťa nespravilo chybu, snažíme sa ho prehovoriť, aby niečo kvôli nám spravilo a sľubujeme mu za to odmenu? Je pre nás veľmi ťažké až nepredstaviteľné povedať mu na niečo NIE? Na rozdiel od predošlého prístupu NIE nemá v zásade v takejto výchove miesto. Vytvárame u dieťaťa predstavu, že život je prechádzka ružovou záhradou, čo rozhodne nie je voči dieťaťu ani trochu fér.
A potom je tu ešte tretia možnosť, že sme rodič, ktorého prioritou je vzťah s dieťaťom, a preto jednotlivé problematické situácie riešime s ohľadom na to, čo si dieťa myslí a cíti. Nechávame mu možnosť rozhodnúť sa a niesť zodpovednosť za chybné kroky. NIE má v takomto prístupe svoje miesto pre vymedzenie hraníc, ktoré zabezpečujú dieťaťu bezpečný rozvoj smerom vpred.
Nie ako vymedzenie hraníc pre dieťa.
Základ pre rozlíšenie dobrého a zlého v živote človeka sa vytvára v útlom veku, kedy dieťa začína samostatne spoznávať a skúmať okolitý svet. Vo veku batoľaťa sa dieťatko prvýkrát samostatne vzďaluje od miesta, kde ho rodičia položili a zákonite tak počas svojej dobrodružnej cesty stretáva predmety, či miesta, kde je ohrozená jeho bezbečnosť, či život. A vtedy sa dieťa prvýkrát konfrontuje so zákazom. Radikálne NIE ho učí, že je chybou sa chytať horúceho šporáka alebo vstupovať bez rozmyslu na cestu. Dokonca chybou, ktorá sa už nedá nikdy napraviť. Tu sa rodič dostáva do novej role. Z postavenia primárneho uspokojovateľa fyzických potrieb pre harmóniu dieťaťa vchádza do úlohy toho, ktorý má nažité skúsenosti. Musí v danej situácii vedieť odhadnúť, akú mieru slobody s následnou zodpovednosťou, dieťa v danom vývojovom štádiu a s jeho temperamentom unesie. Odteraz rodič vymedzuje jasné hranice, ktoré slúžia ako ochrana pred neprimeranými fyzickými a psychickými výzvami života až do obdobia dospelosti. Dieťa sa teda učí jasným hraniciam, rozlišovaniu, čo je možné a dovolené, teda čo je správne a zakázané.
K tomuto si uvedieme jeden príklad od známej psychologičky a rodinnej terapeutky pani Jiřiny Prokopovej:
„Dieťa skĺzne dole z maminho lona a lezie cez miestnosť. Siaha po veciach, ktoré ležia naokolo. Vezme drevenú kocku, ťuká s ňou do koberca, ukazuje ju mamičke a potom ju celou silou strčí maminke do úst. Až doteraz dieťa cítilo, že sa mamička teší z jeho zvedavých pokusov a je šťastná pretože ho chváli. („ Výborne! Šikulka! Áno!“) Teraz však počuje mamine rezolútne „nie“ a cíti, ako maminka odťahuje jeho rúčku s kockou preč od svojich úst a znovu ho vedie k tomu, aby klepalo do koberca. Neznáme slovo „nie“ sa zdá dieťaťu veľmi zaujímavé, a tak opäť skúša dosiahnuť kockou maminku. Tentokrát sú však maminkine ústa príliš vzdialené, a tak ju udrie kockou do kolena. A zasa počuje rezolútne „nie“ s dodatkom: „To ma bolí! “ Na to mu mamička ponúkne stoličku, na ktorej ploche znie klopanie kockou obzvlášť hlasno. Dieťa opäť a ešte zreteľnejšie počuje mamine nadšené „áno“, keď radostne klope kockou na stoličku. A aj keď sa mu ono „nie“ zdalo vzrušujúce, dáva prednosť tomu „áno“, a tým aj harmónii s mamičkou.“
Toto poznanie sa postupne vrýva do detskej mysle a pomáha mu orientovať sa vo svete veľkých možností a ľudských vzťahov. I keď teda ono NIE je v mnohých situáciách kľúčové (napríklad život ohrozujúce situácie) je oveľa viac takých, kde by sme sa nemali báť dieťa nechať získať novú skúsenosť. Mnohokrát aj napriek tomu, že vieme, že ide o chybu. Lebo tak ako to raz povedal svetoznámy mystik Sören Kiergegaard : „Život musíme žiť smerom vpred, ale chyby poznávame len pri pohľade späť. Chybami sa človek učí. Tak sa staneme, tak povediac, vinníkmi bez toho, že by sme to chceli.“
Rešpekt dieťaťa voči rodičovi
Čím sú však deti staršie, prichádza stále viac situácií, pri ktorých zaujať postoj múdreho rodiča nie je až také jednoduché ako vo vyššie uvedenom príklade. Skúšame, hľadáme, čo zafunguje a robíme aj ústupky, keď už nevládzeme. Týmto spôsobom sa nám postupom času stane aj to, že sa občas voči deťom niekedy cítime ako rohožka, do ktorej si utrú svoje špinavé topánky. Prichytíme sa pritom ako si zúfame, nad strateným snom o ústretových deťoch. Zo vzťahu s deťmi sa nám vytráca rešpekt a úcta. A to je opäť čas na uvedomenie si správne vysloveného NIE v rôznych variáciách. Na to, aby sme novonadobudnutou vzájomnou úctou naučili deti stať sa rešpektujúcimi partnermi do života. Ako na to?
NIE pre neúctivé správanie.
Denno denne si pripomínajme, že máme právo, aby sa k nám deti správali s rovnakým rešpektom a úctou ako my poskytujete im. Udržiavanie tohto postoja sebaúcty nám dá odvahu očakávať rešpekt úctivým spôsobom.
NIE hádkam
Nepokračujme v diskusii pokiaľ sme neeliminovali dohadovanie.
V praxi to môže vyzerať nasledovne: „Mám ťa príliš rada na to, aby som sa s tebou hádala.“ Túto vetu použijeme namiesto toho, že sa necháme vtiahnuť do argumentácie.
NIE prekračovaniu hraníc
Keď už zvládame umenie ukľudniť dohadovanie, začnime so zavádzaním malých , ale kontrolovateľných limitov. Vyberieme si malé problémy, ktoré s dieťaťom plne zvládame. Potom nastavme limity, ktorých dodržiavanie sme schopný dôsledne vyžadovať Napríklad: „Donesiem ti to ak budem počuť ‚prosím.'“ Vzhľadom na to, že už ovládame umenie ostať mimo hádky (dohadovania), budeme pripravený na reakciu nášho dieťaťa.
Keď deti uvidia, že zvládame jednoduchšie situácie bez straty trpezlivosti a neustupujeme so stanovených limitov, bude jednoduchšie nastaviť hranice a vyžadovať ich dodržiavanie pri zložitejších problémoch.
NIE odplácaniu
Pamätajme si, že sme modelom asertivity, rešpektu a empatického prístupu. Keď sa k nám deti nepekne správajú je ľahké padnúť do pasce nesprávnej reakcie na ich výzvu. Ak to spravíme deti to zacítia a budú rebelovať.
Obava rodičov povedať NIE
Nie je zriedkavé, že mnoho rodičov sa zamyslí nad tým, či slovíčko „nie“ môžu vysloviť len vtedy, keď majú na to dostatočný dôvod. Napadlo to aj vás? Keď sa rodič sťažuje, že deti mrnčaním a prosíkaním skúšajú získať to, čo potrebujú, je to práve preto, že nevedia povedať NIE, alebo začnú hovoriť NIE a potom v istom bode, po prílišnom dobiedzaní zmenia názor a podľahnú naliehaniu dieťaťa.
Čo týmto učíme svoje dieťa? Jedna z vecí, ktorú si z toho zoberú je, že dostatočne dlhým mraučaním, odzbroja mamu alebo otca a dosiahnu, čo chceli. Vaše dieťa má oveľa viac času na prepracovanie takejto stratégie, čo teda s tým robiť?
Nepotrebujete mať dôvod povedať nie. Jednoducho vy ste rodič a v skutočnosti je vašou povinnosťou zakázať či odmietnuť čokoľvek, keď to uznáte za vhodné.
Ak máte problém povedať NIE alebo si myslíte, že treba mať na to rozumný dôvod pozrime sa na to, či ste niekedy nespadli do nasledujúcich klamstiev:
Možno ste pracujúci a máte výčitky svedomia z toho, že netrávite dostatočné množstvo času so svojim dieťaťom. Pretože sa cítite zle, ťažko vôbec niekedy vyslovíte NIE.
Ak ste sa rozhodli, že práca mimo domova je pre vás a vašu rodinu nevyhnutná, musíte sa zmieriť s týmto rozhodnutím. Dovoliť výčitkám svedomia, aby zasahovali do vášho rodičovstva, spôsobí oveľa viac problémov ako dodržanie svojho slova a státie si za ním.
Obávate sa, že dieťa vás nebude mať rado, pretože občas vám povie veľmi nepríjemné veci, keď poviete „nie“?
Vy ste v úlohe rodiča nie priateľa. Vaše dieťa bude mať počas svojho života veľa kamarátov, ale len jedných rodičov. Ako dospelý si budete musieť vypestovať v tomto vzťahu hrubú kožu, aby ste odrazili slová, ktoré deti používajú, keď sú nahnevané, alebo rozčúlené.
Máte problém čeliť sklamaniu dieťaťa, keď poviete NIE a chcete ho od toho uchrániť?
Naučiť sa ako spracovávať sklamanie je veľmi dôležitá zručnosť. Nikto neprežije život bez toho, že by si ním niekedy neprešiel. Je však dôležité naučiťdieťa, že môže cítiť sklamanie a dostať sa z neho bez nevhodného správania. A, že sklamanie rozhodne nie je ospravedlnením zlého správania. Postupne prídete na to, že čím menej sa budete obávať o to, ako sa dieťa cíti a pritom ostanete láskavý, ale pevný vo svojom rozhodnutí povedať „nie“, vaše dieťa bude lepšie prijímať „nie „ a posunie sa ďalej.
Samozrejme ak stále hovoríte „nie“ to je rovnako problém. Taktiež ak cítite, že dieťa potrebuje vysvetlenie pre vaše NIE , povedzte mu ho, ale stojte si naďalej pevne za svojim rozhodnutím.
Deti nie vždy potrebujú počuť dôvod vášho „nie“ a určite nemusia s vami súhlasiť. Deti budú testovať pevnosť vášho rozhodnutia slovami ako: „iné deti to môžu“ alebo „ty mi chceš robiť len zle“, alebo „Jankovi to mama dovolí“. Pre deti je prirodzené a dôležité testovať hranice.
Nikto by v skutočnosti nechcel dieťa, ktoré poslúchne všetko, čo poviete bez toho, že by pritom niekedy nezaprotestovalo. Ale ak vy ostanete priateľským a pevným vo svojej odpovedi voči dieťaťu, nehľadiac na to aký argument dieťa použije na to, aby zmenilo vaše rozhodnutie, bude pre vás stále ľahšie povedať NIE, keď to bude tá potrebná odpoveď.
Rodičovská výzva na záver – Je úplne v poriadku povedať jednoducho NIE!
Pre nás rodičov môže byť skutočnou výzvou v správnom čase a na správnom mieste použiť slovko NIE pri výchove našich detí. Ak sa nám však podarí zvládnuť umenie pozitívneho dopadu tohto slova, určite prinesie do života našich rodín ďalší kúsok vytúženého pokoja. Treba mať však na pamäti, že keď sa my rodičia rozhodneme zmeniť naše správanie hovorením „nie“ a budeme si za tým stáť, môže nastať krátkodobé zhoršenie správania sa nášho dieťaťa. Bude to preto, že dieťa použije svoj overený spôsob nevhodného správania, ktorý mu v minulosti fungoval. Ale, keď pochopí, že si za svojím „nie“ stojíte, doprosovanie , mraučanie a dobiedzanie skončí akoby šibnutím čarovného prútika!
Autor článku: Martina Vagačová Pači sa mi to: